Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

5. Jeden krok vpred a dva vzad

Na druhý deň som bola celá v očakávaní, čo sa bude diať. Včera mi sľúbil, že dnes mi prečíta knihu.             

V práci som dnes musela byť dlhšie. K chlapcom domov som prišla až okolo ôsmej večer. Potichu som vošla do Yoongiho izby. Spal na posteli. Buď zase zabudol alebo už je proste neskoro. Nebolo to sklamanie, ale zosmutnela som.

Uvedomila som si, ako veľmi som sa na dnes tešila. Podišla som k nemu a chcela som ho poštekliť na ponožke. Zastala som tesne pred jeho posteľou a zapozerala sa naňho.

Ani neviem ako, ale veľmi som si na neho zvykla. Síce len počúval, ale mala som pocit, že sme na rovnakej vlne aj bez slov. Aj keby som vedľa neho len hodinu mlčky sedela, vedela by som, že si rozumieme.

Dnes ho nepošteklím. Spí veľmi tvrdo. Nechcem ho zobudiť.

Hodila som na neho deku, ktorú skopol na zem. Pravdou bolo, že sa mi ešte nechcelo odísť. Chcela som tam ešte chvíľku sedieť a pozerať na svetlá nočného Soulu.

Sadla som si na stoličku, ktorá patrila k písaciemu stolu. V izbe bolo prítmie a ticho. Z diaľky bolo len počuť slabý hukot rušného mesta pod nami. Sedela som na otočnej stoličke a potichu obdivovala výhľad.

Ako môže mať niekto takýto výhľad v izba a stále spať? Otočila som sa smerom k stolu. Yoongi na posteli ticho odfukoval.

Na pracovnej doske bolo papier a pero. Potichu som chytila popísanú stranu do ruky a v šere sa snažila prečítať text. Vyzeralo to ako... úprimne, nemala som poňatie.

Priblížila som si skúmavo papier bližšie k tvári, keď v tom ma z pokoja vytrhlo hlasné zvresknutie: „okamžite to polož!"

Srdce mi takmer vyletelo z hrude. Pozrela som na Yoogiho, ktorý sa ku mne náhlivo približoval. V jeho tvári bolo niečo, čo som tam nikdy nevidela.

V tom momente som sa nevedela ani pohnúť. Sledovala som ho ako beží ku mne a kričí na mňa, aby som ten papier hneď pustila z ruky. Vystrašene som sa na neho pozerala. Prečo na mňa tak kričí? Vytrhol mi papier z ruky.

„Vypadni. Nemáš právo to čítať. To je moje, počuješ?"

Ruky sa mi triasli no stále som sedela na stoličke ako v kŕči.

„Ja ...ja.. ja som nevedela že je to dôležité."

„Vypadni. Choď preč," kričal na mňa. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Ako môže byť tak zlý?

„Nič zlé som ti neurobila. Ja som sa len snažila...," prúd sĺz sa mi začal valiť z očí a nedokázala som ani dokončiť vetu.

Vybehla som z jeho izby a rukami som sa snažila utrieť si mokrú tvár. Nechcela som, aby o tom vedeli chlapci dole.

Bohužiaľ, na ceste som stretla Hoseoka. „Hej, čo sa deje," vydesene na mňa hľadel.

„Čo sa stalo Veronika?" chytil ma za lakeť a snažil sa ma zastaviť. 

„Nič, všetko je fajn. Už musím ísť."

Z hora som počula Yoongiho. Zavrel dvere a vybehol na schody. J-hope nechápavo pozeral na Yoongiho, ktorý bežal smerom k nám.

„Hej, počkaj Veronika". 

Vytrhla som sa zo zovretia a vybehla som na chodbu. Zabuchla som dvere a začala hrozne plakať. Ani neviem, čo to do mňa vošlo. A čo to do neho vošlo. Celé sa to zbehlo tak rýchlo.

Prečo na mňa tak zvreskol v prvom rade? Ja som si myslela, že sme sa začali zbližovať. Celé to bol veľký omyl.

Išla som smerom k výťahu rozhodnutá, že už sa sem nikdy nevrátim. Toto bola posledná kvapka. Nebudem niekde, kde ma niekto nechce.

Suga zbehol dole k Hoseokovi.

„To som prehnal, doriti," buchol do steny. 

„Vysvetlíš mi, čo také si jej musel urobiť, aby takto s plačom vybehla?" Nahnevane kričal J-hope.

Suga pozeral na neho a potom na chalanov v obývačke, ktorí s otvorenými ústami pozerali toto veľké divadlo.

„Toto som dokašľal,"povedal nahnevane. „Nemal som na ňu tak vybehnúť."

„Bože utekaj za ňou. Čo tu stále stojíš." 

Suga rýchlo otvoril dvere a bežal na chodbu. Počula som neho kroky. Chcela som sa niekde schovať, ideálne pod zem, ale to akosi, bohužiaľ, nešlo.

„Veronika, Veronika. Prepáč. Prepáč." Výťah prišiel a ja som do neho nastúpila bez toho, aby som sa na neho čo i len trochu pozrela.

Nastúpil so mnou. Slzy a mi stiekla dole lícami. Otočila som sa k nemu chrbtom, ale aj tak to videl... celý výťah mal všade zrkadla.

„Veronika prosím." Podišiel ku mne a snažil sa ma chytiť za rameno. „Otoč sa prosím. Je mi to ľúto."

Výťah zastal a ja som svižným krokov vyšla do vestibulu. „Veronika ja neodídem, kým neprestaneš plakať," bežal za mnou.

„Ok, odpúšťam ti. Môžeš ísť zase hore spať," zakričala som na neho.

Celá recepcia stíchla a ľudia vo vnútri hľadeli na Yoongiho. Otvorila som sklenené dvere a vyšla von na ulicu. Predbehol ma a postavil sa mi do cesty.

„Už stoj prosím ťa," zapozeral sa mi do očí. 

„Ospravedlňujem sa. Neviem čo to do mňa vošlo."

„Veď ja som nič neurobila. Ten papier som ani dobre nevidela. Okrem toho, bolo to napísané kórejsky. Ja ešte neviem dobre jazyk."

Zhlboka som sa nadýchla. Stáli sme oproti sebe a nikto nič nepovedal.

Hľadeli sme si do očí. Myslím, že obaja sme ľutovali to, čo sme pred chvíľou predviedli. Bola to taká hlúposť.

„Prepáč," odmlčala som sa, „Viem, že si to neurobil schválne. Nemala som to čítať."

„To je v poriadku. Takže už sme uzmierení?"

Nechcela som sa hádať. Aj tak sa nikdy nevydržím dlho hnevať.

„Áno," prikývla som s úsmevom.

„Poď, ideme hore a prečítam ti tú knihu," usmial sa, asi prvýkrát za celý čas.

*

Spolu sme vošli do izby a Suga zasvietil svetlo. Sadla som si na okraj postele a čakala som čo sa stane. Suga len tak stál v izbe.

Pozerala som na neho s očakávaním, že niečo urobí. Po chvíli si prisadol ku mne. Mlčal. Obaja sme zízali na mesto.

„Ehm...," začal, „toto je ten hlúpy papier." Postavil sa a z vrecka mi podal zložený papier.

Vzala som ho do rúk a rozložila. Skúmavo som si ho začala prezerať.

„Ó bože, nie je to náhodou....!?"

*Nasledujúca kapitola: 6. Hmm*