Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

7. B-day Girl

Jedno ráno som sa zobudila s veľmi zlou náladou. Bolo to jedno z tých rán, kedy cítite, že s vami nie je niečo v poriadku. Že sa blíži niečo zlé. Opäť sa mi vrátila úzkosť a depresívna nálada.         

Zobudila som sa celá spotená a unavená. Tak to vždy začína. V hlave mi vírili myšlienky a zároveň som sa cítila tak prázdna. Nemala som chuť jesť a bolo mi na vracanie, no zároveň ma sužoval hlad.

Ako zvyčajne, odišla som do práce. Je piatok a v práci je v piatok vždy veľa vecí. Dnes ma čakali dve dlhé porady a prezentácia.

Dlhé hodiny v práci ma pomaly ale isto zabíjali. Okolo siedmej som mala ísť za Yoongim, no bála som sa, že to už nezvládnem. Chcelo sa mi plakať. Bola to jedna z tých depresií, kedy sa vo vás zmieša toľko vecí, že ani neviete čo skôr cítiť.

Dve veci som sa však naučila. Úzkosti mi vždy niečo spôsobí. Vždy musí byť nejaký spúšťač, ktorý mi to vyvolá. Dnes to bol budík, ktorý má vytrhol z úmorného tvrdého a bezsenného spánku.

Druhá vec je, že tieto stavy prídu a odídu. Nie je to permanentné a ako to rýchlo prišlo, tak to zrazu aj odíde. Dnes som však ani nedúfala, že sa tejto nálady zbavím. Pred koncom som volala RM-ovi.

„Ahoj Namjoon, ako sa máš?" začala som telefonát ako zvyčajne.

„Ahoj, dobre, prečo voláš, stalo sa niečo?"

„A ako sa má Yoongi?" vyhŕklo zo mňa skôr, ako som si uvedomila, že sa ma opýtal otázku.

„Je v pohode. Drží sa. Dnes sa bol s nami najesť a dokonca si s nami pozrel aj film. Postupne sa to zlepšuje."

Pousmiala som sa. „To som rada Namjoon. Vieš, ja len volám, aby som vám dala vedieť že dnes neprídem. Mám už niečo po práci..."

„To ani nesranduj!" vyhŕklo z neho. „Musíš prísť. Yoongi bude sklamaný."

Trochu ma zarazilo, že ako dôvod použil práve toto, ale istým spôsobom ma to potešilo.
„Dobre ... uvidím, čo sa bude dať robiť."

„A Hoseok ti odkazuje, že sa na teba teší tiež. Pozdravuje ťa."

Potešilo ma to. Mierne mi to zdvihlo náladu a dodalo optimizmus. Predstava, že uvidím chlapcov ma napĺňala pokojom. Za ten čas čo tam chodím sme sa veľmi zblížili. Veľmi sme si sadli a vždy sa spolu ešte smejeme v kuchyni keď od nich odchádzam. 

Ku chalanom domov som sa dostala okolo pol ôsmej. V Soule už bol o takomto čase tma a nie vždy to bolo úplne bezpečné v tmavých uličkách. Taxík ma vysadil pri modernom komplexe mrakodrapov, kde v jednom z tých najkrajších bývali chalani.

Nestihla som sa prezliecť a ani prezuť. Nohy ma vo vysokých lodičkách pálili ako samotné peklo. Ledva som v nich prešla ku dverám. Zaklopala som na masívne sklenené dvere a o pár sekúnd na to počula hlasy spoza dverí.

„Kto že nám to tu klope? No pozrime sa na ňu!" dvere sa začali pomaly otvárať a Hoseok do nich strčil vysmiatu hlavu. 

„Veronika prišláááááá," zakričal na plné pľúca. Vysmiala som sa od ucha k uchu, keď som videla s akou dobrou náladou ma privítal.

„Ahoj Hoseok!" Už-už som ho išla objať okolo krku keď v tom zahlásil: „Pozrime sa na našu B-Day girl, ako sa dnes obliekla!"

Zasekla som sa v pohybe. „Ako vieš že mám dnes narodeniny?" vyvalila som na neho oči.

„Veď ja som mu to povedal," ozval sa hlas prichádzajúci smerom k nám. RM k nám prišiel a silno ma objal.

„Ako som len mohol zabudnúť!" Postupne k nám prišiel Jungkook, V, Jimin a Jin a všetci sme sa srdečne zvítali. Jediný kto chýbal bol Suga.

„Jin a Taehyung nám dnes nachystali sviatočnú večeru na počesť oslávenkyne," zvolal Jungkook a ťahal nás za ruky do kuchyne.

„Pán leader dokonca krájal cibuľu!" zahlásil Jin a od smiechu sa nevedel nadýchnuť.

V kuchyni bol krásne prestretý masívny stôl a vôňa úžasného jedla bola cítiť v celom dome. 

„Kde je.... hm... Suga?" opýtala som sa neisto. Nechcela som dať najavo, že som z toho trochu smutná.

„Volali sme ho, ale nechcel prísť. On vlastne nevie že máš narodeniny. Zabuchol dvere skôr ako na to prišla reč," povedal Jimin.

Po istej chvíli rozprávania a smiatia sme si sadli za stôl a začali jesť večeru. Nabrali sme si kopu jedla a pustili sme sa do toho. Úplne som zabudla, že ešte hodinu dozadu som mala chuť preplakať celú noc osamote.

„Suga sa k nám nepridá?" opýtal sa Jungkook. Nikto neodpovedal.

„Myslíte, že by som ho mala ísť zavolať?" opýtala som s obavou.

„Na teba možno dá," odpovedal V, „ale pochybujem že príde."

Vstala som a vybehla som hore schodmi. Srdce mi začalo biť ako vždy keď idem za ním. Zaklopala som a čakala, či ma niekto pozve dnu.

Ticho.

Pootvorila som dvere a nazrela dnu. Suga ležal na posteli tvárou k vankúšu.

„Hej, to som ja, Veronika. Ako sa máš?" opýtala som sa opatrne. Suga potichu zamrmlal dobre.

„Yoongi, napadlo ma, že by si možno chcel zbehnúť dole a pridať sa k nám. Máme dole malú oslavu a naozaj by ma potešilo kebyže sa s nami navečeriaš. Nie si hladný?"

„Nechaj ma prosím samého." Zamrmlal do vankúša.

„V poriadku, ale keď sa tam na chvíľku objavíš, bolo by to super."

Nerobila som si nádeje, vedela som že je to zbytočné. Bolo mi jasné že dnes s nimi žiaden obed nejedol a ani nepozeral film. RM mi to povedal len aby som bola kľudná. Zosmutnela som. Zrazu som stratila úplne chuť do jedla.

Vrátila som sa späť k stolu. Chalani boli zvláštne ticho a niečo si predtým šuškali.

„Čo sa deje?" zneistela som. Chalani sa začali rehotať.

„Heeej, čo sa deje? Prečo sa smejte?" zvolala som so smiechom.

„Takžééé... ," začal sa JK chichotať no snažil sa znieť vážne, „ty a Suga.... odkedy ti na ňom tak záleží?" rozosmiali sa chalani okolo.

„Čo?" vyhŕkla som. Začala som sa červenať ani neviem prečo. Sakra. „Veď ja som sa len chcela uistiť, či je v pohode...." snažila som sa to uhrať do outu.

„No jasnéé," prikývol Jin.

„Nesmejte sa jej. Konečne niekto roztopí to Yoongiho ľadové srdiečko."

„Tae prestaň sa zase rozplývať, už sme ti vravel aby si nepozeral toľko drám. Vždy sa pri tom buď rozreveš, alebo začneš trepať takéto somariny. Čo to má byť? Ľadové srdiečko? Ježiši kriste. " šúľal sa od smiechu Jin s Namjoonom.

„Chalani nesmejte sa. Ja mám Yoongiho rada rovnako ako váš všetkých!" 

Rozosmiali sa.

„Veď my sme radi že sa o neho zaujímaš," robili si srandu. Začala som sa cítiť trochu trápne.

„Medzi nami naozaj vôbec nič nie je. Hovorím to tak, ako to je. Nič." Povedala som napokon s vážnosťou v hlase.

Chalanov to utíšilo a konverzácia pri stole pokračovala v normálnom duchu. Ja ani neviem ako ich napadla myšlienka, že by medzi nami dvoma mohlo niečo byť. Prinútilo ma to trochu zamyslieť sa nad tým čo cítim, no bola som v tom tak zmätená, že som nad tým nakoniec mávla rukou.

Veď to je teraz jedno. Mám narodeniny a oslavujem s mojimi priateľmi. Na ničom inom nezáleží, len na tomto momente.
 

*Nasledujúca kapitola: 8. Party Party yeah*