Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

15. Mathias

Každý vníma svet okolo seba inak. Doposiaľ kľudný život plný lásky sa v jeden večer prevrátil naruby. Samotný večer bol šok, no odštartoval ešte len tragickejší začiatok konca.

*Flashback*                            

Po skončení narodeninovej oslavy sme ako rodina zasadli k stolu. Podávala sa večera. Sedeli sme v priestrannej jedálni a servírky pred nás pokladali úhľadne naservírované taniere s jedlom. Napriek vyčerpávajúcemu dňu som nebola hladná.

„Ako budeš volať svoju novú kobylku?" opýtala sa mama a preťala ticho.

„Ivy, podľa brečtanu, ktorý bol obmotaný okolo jej sedla."

„Aj ja chcem poníka, keď budem veľká," vyhlásila Natália. Všetci pri stole sa usmiali. Ona bola naše malé svetielko.

Na jednej stene jedálne bola umiestnená televízia. Bola zapnutá a vypĺňala zvyčajné ticho pri večeri.

Mama pokojne večerala a Mathias sa ako vždy, rýpal v jedle. Skoro nikdy mu nič nechutilo. Nemal rád skoro nič, čo mu kuchárky navarili.

Naopak Natálka jedla ako o život. Ešte stále sa neprezliekla z princeznovských rúžových šiat.

Bolo sedem hodín a v televízii začali správy. Hlasná znelka vyplnila ticho a na obrazovke sa zrazu objavil on. Pod jeho fotografiou sa vynímal titulok:

Prichytený s milenkou

Všetci v miestnosti mlčky pozorovali obrazovku. Na kamerových záznamoch bol spolu s krásnou mladou ženou, ktorá stála po jeho boku. Zakrývali si tváre, ale všetci v miestnosti ho okamžite spoznali.

Mama zrazu zvolala: „Diana prosím, viete vypnúť tú televíziu? Radi by sme sa v kľude navečerali."

Od šoku som na ňu vyvalila oči. Diana, naša gazdiná, podišla k televízii a vypla ju. Súcitne sa na mňa usmiala.

Ako to len mohol urobiť? Na moje narodeniny?! Zúrivo som sa postavila od stola.

„Zlatko, mrzí ma to. Skús dojesť večeru, áno?" Láskavo sa na mňa usmiala.

Samozrejme, že neprišiel. Bol s milenkou. Darček, ktorý mi mal dať on sám, mi musel namiesto neho predať Mathias. On si zatiaľ užíval s milenkou.

Bola som tak nahnevaná, ako nikdy. A nie len to, bola som aj totálne zdrvená. Zlomil mi srdce. Ani raz sa na mojich narodeninách neukázal a vždy ho každý bránil. Ale on ma len bezočivo vymenil za milenku.

Nenávidím ho. Nenávidím.

***

O pár hodín sme sa zobudili do slnečného rána.

Nespalo sa mi dobre túto noc. Všetky tie veci sa zbehli akosi rýchlo a mne sa hlavou začali víriť výčitky.

Pomaly som si začínala uvedomovať, akú katastrofálnu chybu som urobila. Tá pusa sa nemala stať. Čo som si myslela? Človek ako ja nemá právo milovať človeka ako je on. Tou pusou som si kúpila lístok do pekla. A nie len mne...

Nemôžem sa do neho zamilovať. Ak to urobím, zničím ho. A nie len jeho, ale aj chalanov.

Smutné na tom celé je to, že som ešte nikdy necítila nič podobné s nikým iným, ako s Yoongim. Prečo musí byť známy spevák a prečo musím byť ja ja?

Utiekla som sem, aby som mohla žiť život tak, ako chcem. Prečo musím všetko zničiť?

V hlave som mala zmätok. Ležala som v posteli vedľa Yoongiho, ktorý spokojne spal. Nechcela som ho zobudiť. Vyzeral tak nevinne a zraniteľne.

Do ruky som si vzala mobil a pozerala nové správy. Na obrazovke svietil jeden zmeškaný hovor. Mathias.

Nevidela som ho tak dlho. Vyše dvoch rokov... ten čas letí ako splašený. Bolo mi za ním smutno.

Povzdychla som si a pozrela na spokojného Yoongiho. Blond vlasy mal úplne strapaté a potichu vydychoval vzduch z mierne otvorených úst. Pri pohľade na neho sa mi roztopilo srdce.

Potichu som vstala, tak aby som ho nezobudila a s telefónom v ruke som vyšla na chodbu. Odomkla som mobil a vytočila telefónne číslo, na ktoré som nezavolala niekoľko mesiacov.

„Ahoj Mathias"

„Ahoj sestrička," ozvalo sa radostné privítanie z druhého konca telefónu.

„Chcel som ti popriať všetko najlepšie k 25. narodeninám. Veľmi nám chýbaš. Mama sa trápi a Natálka sa na teba stále pýta. Nič som im nepovedal. Vždy ich uistím, že si v poriadku, ale nič viac. Stále sú v tom, že si u tety Grethel."

„Ďakujem Mathi, lepšieho brata si nemôžem priať." Na tvári mi vykúzlil úsmev, no zároveň mi prišlo veľmi smutno.

„Včera ho pustili," prerušil ticho

„Viem, sedem rokov ubehlo ako voda. Ale nemaj obavy, tu ma nikdy nenájde.."

*Nasledujúca kapitola: 16. My childhood*