Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

12. Utekaj

Po chvíli som sa upokojila. Postavila som sa a zhlboka sa opäť nadýchla.         

Vošla som späť do obývačky a obliekla si veľkú mikinu. Obula som si tenisky a vlasy si zopla do copu. Schmatla som kľúče a mobil a vybehla von, smerom k výťahu.

Potrebovala som utekať. Vybehla som z veľkých dverí a začala som bežať po ulici.

Do uší som si dala slúchadlá, no hudbu som si nepustila. Chcela som počuť len tlmený hluk rušnej večernej ulice. Bežala som ako o život. Ani neviem kam.

Proste som bežala.

Nemyslela som na nič, len na zem pod nohami. Tváre ľudí sa mihali predo mnou. Vdychovala som studený vzduch a vydychovala bolesť, ktorá s každým krokom slabla.

S každým metrom som bola voľnejšia.

Bežala som od môjho domu, ktorý ležal v modernom komplexe, až do rušných ulíc Soulu. Mohlo byť jedenásť hodín večer, keď som opustila dom.

Postupne, ako som sa dostávala do hlbších a hlbších častí neznámeho mesta, začínala som pociťovať únavu. Zastala som na roku ulice a vyčerpane som sa oprela o stenu budovy. Musela som sa vydýchať.

Po chvíli som zdvihla hlavu a poobzerala som sa okolo seba. Na tom mieste som ešte nikdy nebola. Bola to ulica vedľa veľkej cesty, ktorá bola stále plná áut. Na samotnej ulici však nebolo veľa ľudí.

Stánky a obchody boli zavreté a pri stenách budovy stáli čudní ľudia. Mierne som znervóznela. Nevedela som si spomenúť, ktorou cestou som sa sem dostala. Nízka hladina cukru spôsobovala, že som nevedela nakopnúť mozog.

Nedokázala som premýšľať. Iba som sa bezradne obzerala okolo seba. Bolo okolo pol jednej v noci. Nikdy som nebola sama v meste o takomto čase.

Neodporúčalo sa to, hlavne nie Európankám ako som bola ja. Zapla som si bledomodrú bundu, pod ktorým som mala len biele tielko, aby som zbytočne nebudila pozornosť. Miernym tempom som sa vydala po ceste, o ktorej som si myslela, že to bola tá správna.

*

Až teraz som si uvedomila, že v tejto štvrti nie sú takmer žiadny ľudia. Bola som tam len ja a nejakí zvláštni muži. Bála som sa a nemyslela som na nič, len na to ako sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostanem.

Obzerala som sa dookola, či nezbadám niečo, čo som už predtým videla. Budovu, sochu, obchod alebo park.

Nič.

Všetko bolo pre mňa úplne nové. Zahla som do ulice po ľavej strane a snažila si spomenúť, či som tadiaľ náhodou nešla. Po pár metroch mi bolo jasné... že nešla, no na jej konci bolo svetlo a mala som pocit, že by som sa vedela dostať k väčšej ceste.

Ulica bola tmavá a s biednym osvetleným. Neuveriteľne som sa bála.

Veronika, kľud. Hlavne žiadnu paniku...

Rýchlo som prešla na koniec ulice, no dostala som sa len hlbšie do neznámeho bludiska. Kráčala som popod stromy ulice a lapala po dychu.

Pomaly som kráčala smerom, o ktorom som ani nebola presvedčená, že je správny. Ulica bola úplne prázdna a tichá. Počula som, ako mi bije moje vlastné srdce.

V tom tichu sa zrazu ozval výkrik. Obzrela som sa, no nechcela som zastaviť. Na druhej strane ulice stála skupinka mužov. Boli opití.

Vystrašila som sa na smrť. Kričali na mňa. Pridala som do kroku a tvárila sa, že ich nepočujem. Vykrikovali na celú ulicu smerom ku mne.

Kráčala som svojim smerom a neobzerala som sa. Mala som obrovský strach. Muži sa zrazu pohli z miesta kde stáli a začali prechádzať cez cestu na moju stranu ulice. Pokrikovali po mne a snažili sa ma dohnať.

Začala som vydesene utekať. Keď zbadali, že som sa rozbehla, rozutekali sa aj oni.

Bola som už veľmi unavená a za normálnych podmienok by som utekala rýchlejšie. No v tom moment som zo seba vydala úplné maximum.

Bežali sa mnou a vykrikovali. Nerozumela som im a toho som sa bála ešte viac.

Tá ulica nemala konca. Zrazu som pred sebou uvidela bočnú ulicu. Obzrela som sa, či ma vidia, a keď som sa uistila, že ma vidieť v tomto uhle nemôžu, zabočila som.

Bola to ulička, kde boli pristavené smetiaky a sudy. Pravdepodobne bola niekde na okraji reštaurácia. Skryla som sa za veľký kontajner a hľadala som vo vrecku mobil. Ruky sa mi neskutočne triasli.

Z diaľky som počula hlasy asi štyroch mužov.

V ten moment som nemyslela na nikoho iného, iba na neho. Našla som telefón a vytočila Yoongiho číslo.

Tŕpla som od strachu, či ma tu tí štyria nenájdu. Ako mobil zvonil, predstavovala som si, ako ma niekde zmlátia a znásilnia.

Z mojich nočných môr ma prebral Yoongiho hlas.

„Veronika?" ozval sa prekvapený Suga.

„Ó môj bože, vďaka bohu že ešte nespíš. Môžeš pre mňa okamžite prísť? Ja som sa stratila a naháňajú ma nejakí chlapi. Sú opití a..."

„Kde si teraz?" prerušil ma naliehavo.

„Ja neviem. Nepoznám to tu," začala som plakať od strachu.

Mužské hlasy sa približovali.

„Veronika sa stratila. Musím pre ňu rýchlo prísť," počula som v telefóne ako Yoongi hovorí RM-ovi. RM mu začal niečo rýchlo hovoriť. Počula som jeho hlas zreteľne.

„Dobre Veronika, zapni si GPS. Hneď som pri tebe, musíš sa niekde skryť." Povedal pokojným tónom a zložil.

Všetky zmysly som mala v pozore. Videla som, ako sa partička opilcov postavila len pár metrov za vchodom do uličky.

Postávali tam a vykrikovali. Srdce mi búchalo v hrudi ako nikdy.

Modlila som sa, aby ma Suga s Namjoonom našli čo najrýchlejšie. Ak vyjdem, pôjdu za mnou. Preto som sa potichu pritisla k stene a čakala som, kým sa niečo stane.

*

Prešlo pár minút a pomaly som sa upokojila. Stále som bola v mimoriadnom strese, no už som videla jasnejšie. Náhle sa hlasy mužov začali približovať smerom ku mne.

Prešli okolo vchodu do uličky bez povšimnutia. Keď prešli väčší kus, vyšla som von a chcela som prejsť na druhú cestu. Ako som však prechádzala cez cestu, jeden z mužov si ma všimol a rozbehol sa ku mne.

Utekala som smerom od nich, no rýchlo ma dobehli. Kričali opitými hlasmi a ja som im nevládala utiecť.

Zrazu som ucítila, ako sa ma jeden z nich chytil za vlasy.

„Pustite ma!" vykríkla som vydesene a otočila sa smerom k nim.

Ruka jedného z mužov mi pristála na ramene. Nebolo pred nimi úniku.

V tom som z konca ulice započula hlasný zvuk.

*Nasledujúca kapitola: 13. Range Rover*