Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

43. End l.

*Flashback*

„Tak, rozprávaj," usmiala som sa a čašníčka nám položila na stôl dve kávy.

Po náhodnom stretnutí pred bankou sme so Samuelom skončili v malej kaviarni na rohu ulice.

„Už je to koľko? Sedem alebo osem rokov, čo sme sa videli? Toľko vecí sa zmenilo. Vaša rodina mi zmenila život," spomínal.

„Ja viem, moja rodina je už raz taká. Veľmi sa ti ospravedlňujem za to všetko, čo sa stalo."

„Ty ani nevieš, čo všetko sa stalo. Stavím sa, že ti otec nepovedal, čo nám urobil."

Vydesene som na neho vyvalila oči. Bála som sa, čo sa zase dozviem.

„Keď tvoj otec zistil, že som len obyčajný chalan, navštívil mojich rodičov. Veď vieš, vlastnili reštauráciu. Vydieral ich. Povedal, že im zničí podnik ak sa neprestaneme vídať."

Hlavu som si položila do dlane. Hanbila som sa za svojho... ani nemôžem povedať, že je to môj otec.

„Rodičia sa museli odsťahovať preč aby sa ho zbavili. Po krátkom čase ich však opäť našiel a vyhrážky začali znovu. Každý mesiac mu museli platiť, aby si udržali reštauráciu. Neviem, čo mu na nás tak prekážalo, ale musí nás nenávidieť."

„Bože Samuel, je mi to tak ľúto. Ako dlho to trvalo?"

„Trvalo? Ono to ešte stále trvá."

„Počkaj, vy ste to neohlásili?"

„Rodičia sa ho báli. Rovnako ako všetci ľudia naokolo. Radšej budú platiť, ako s ním bojovať. S ním sa nedá vyhrať. Keď bol v base, tak mali pokoj, ale ako ho pustili, opäť všetko začalo odznova. Každý mesiac dvetisíc libier."

„Panebože. Toto musí skončiť. Kebyže o tom viem, pomohla by som ti."

„Na to ešte nie je neskoro, pretože mám nápad, ale nebude sa ti páčiť."

„Počúvam."

***

Vysadli sme na kone a vydali sa našou cestou až k lúkam pod lesom. Od našej poslednej prechádzky ubehla snáď celá večnosť. Mathias bol veľmi zvedavý a musela som mu spomenúť každý jeden detail môjho pobytu.

Do večera bolo ešte stále dostatok času a my sme sa na chvíľu zastavili. Zosadli sme z koňov a prechádzali sa po zamrznutej pastvine.

„Bojím sa. Neviem, či to bolo dobré rozhodnutie."

„Samuel vie, čo robí. Rozhodla si sa dobre."

„Som hrozne nesvoja. Veľmi sa bojím. Čo ak to nevyjde?"

„Vyjde to a okrem toho, budem tam s tebou."

*

Sedeli sme za stolom a hodiny odbíjali šesť hodín. Bol čas večere. Cítila som, ako silno mi búši srdce v hrudi.

„Ešte, než sa pustíme do jedla, rada by som preniesla prípitok," vzala som do ruky pohár s vínom a postavila sa.

Otec sa spokojne usmial a všetci štyria ma nasledovali.

„Sme radi, že si späť zlatko," povzbudila ma mama.

Zdesene som pozrela na Mathiasa. Asi som dúfala, že v jeho pohľade nájdem ukľudnenie, no na túto situáciu bol aj neho povzbudivý úsmev prikrátky.

Víno v pohári sa mi od napätia v rukách neskutočne triaslo.

„Ako iste viete, udalosti minulých dní boli veľmi náročné a, bohužiaľ, prinútili ma vzdať sa života, ktorý som si zamilovala. Proti svojej vôli som musela opäť prísť sem..."

„Veronika!" skríkol.

„Otec, nechaj ma dohovoriť." Nadýchla som sa a napriek jeho hnevlivému pohľadu pokračovala. „Proti svojej vôli som musela opäť prísť sem, no nie nadlho."

V tom sa začalo všetko triasť.

Tak ako pred siedmimi rokmi, tak aj dnes sa na tvárach všetkých prítomných zračil výraz vydesenia. Na všetkých okrem mojej a Mathiasovej.

Je to tu, pozrela som na neho.

Je to tu.

Obrovský luster nad našimi hlavami sa začal chvieť a voda v pohároch sa sčerila.

Nikto nevedel, čo sa za okamih udeje avšak každý tušil, že to nebude nič pekné. Mame bolo vidieť v očiach zdesenie a Natálii tiež. Tento moment už raz zažili.

„Otec, vždy si nás učil, že v našej rodine sa neprehráva. Že vždy dostaneme to, čo chceme. No dnes otec," prehltla som, „... dnes si prehral."

Vtedy to prišlo. Policajné autá obkľúčili náš dom. Do vnútra sa z okolia domu začal predierať hlasný hukot sirén a celá miestnosť razom žiarila modrými a červenými farbami policajných majákov.

Tento objekt bol obkľúčený.

Otcovi stuhol na tvári úsmev. Pohľad na neho vo mne vyvolával až príjemnú satisfakciu. Jeho výraz bol iný. Okrem očividného zdesenia v ňom bolo vidno aj čosi iné. Čosi nové. Bol to Strach.

„Ty malá..."

„Hádam si si nemyslel, že som sem prišla len tak. Nehráš podľa pravidiel, otec. Keď si Yoongimu ublížil, kúpil si si lístok do pekla. Tým si prekročil všetky hranice. Nechcela som to urobiť, ale nedal si mi inú možnosť. Musela som to ukončiť."

„Veronika, čo si to...?!" kričala mama od hrôzy, hľadiac von oknami, cez ktoré boli vidno policajné vozy. Ozbrojenci sa dostali do domu a približovali sa k jedálni.

„Pamätáte si na Samuela? Tým výpaľníctvom si si to celé len uľahčil. Stačila jeho výpoveď a opäť otvorili tvoj prípad. Bol si v podmienke, pamätáš? Bolo v záujme každého, dostať ťa späť do basy. Ako si mohol urobiť tak banálnu chybu, ako si nechať posielať peniaze na súkromný účet? Asi starneš. Okrem toho, výpaľníctvo? Čo si mafián, prekrista?"

„Ty jedna!" zreval, keď sa do miestnosti dostali policajti. Jeho tvár bola červená od hnevu a zlosti. Asi po prvýkrát v živote pocítil horkastú chuť porážky.

„Zbohom otec."