Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

3. Tvrdý náraz

Stál priamo vo dverách a rukou sa opieral o zárubňu tak, aby som nemohla ísť dnu.      

Naše oči sa stretli. Moje vydesené oči vystrašene pozerali na jeho tmavé, nahnevané, v ktorých sa zrazu zračil výraz prekvapenia.

Vyjavene som na neho civela až kým neprehovoril.

„Myslel som, že si J-Hope." Znel trochu prekvapene, no stále dosť nahnevane.

„Ja... mmm... ja.... Ja som Veronika," zakoktala som nervózne. 

Pozeral najprv na mňa, potom na moju ruku vystierajúcu smerom k nemu, ale nič neurobil. Iba prevrátil oči a išiel opäť zavrieť dvere.

„Počkaj," vykríkla som.

„Odíď."

„Pusti ma prosím dnu."

Zapozeral sa na mňa a s otráveným výrazom odstúpil od dverí aby som mohla vojsť.

„Čo chceš?" 

To by aj mňa zaujímalo. Už vtedy som vedela, že toto naozaj nebol dobrý nápad.

„Mm... Namjoon mi povedal, že by si sa chcel zlepšiť v angličtine. Môžeme to spolu skúsiť ak chceš."

„Mm... nechcem," odvrkol a vyčerpane sa zvalil sa na veľkú posteľ.

Jeho izba bola úžasná. Na zemi bol jemný smotanový koberec a na konci presklená stena. Obrovské okná od zeme až po strop odhaľovali krásnu panorámu Soulu. Úplne ma očarili. Z mysle som razom vypustila celého chalana aj angličtinu, kabelku som si zhodila z pleca na zem a omámená krásou zamierila na koniec izby. S otvorenými ústami som hľadela na mesto podo mnou.

„Woow, to je nádhera."

„Keď sa dokocháš, zavri dvere a môžeš ísť."

Razom ma priviedol späť do reality. Otočila som sa k nemu sa sadla si na koniec postele k jeho nohám.

„Ja viem, že ti to je nepríjemné. Nútia ťa do niečoho, čo nechceš a ja ťa v tom chápem. Nechcem, aby si to so mnou trpel. Možno keď sa spoznáme, nájdeme si k sebe cestu, hm?" povedala som s úsmevom a pošteklila som ho na farebnej ponožke.

Mykol s nohami a razom sa posadil na posteľ. Nohy si zložil do tureckého sedu a hlavu si podoprel rukou.

„A ako dlho to celé bude trvať?" opýtal sa tým najotrávenejším tónom pod slnkom.

„Tak dlho ako budeš ty chcieť. Hodinu, dve.. pól hodinu... je to na tebe. A tiež tak často ako chceš. Raz do týždňa. Každý deň..."

„No to určite."

„Ja som Veronika," natiahla som k nemu ešte raz ruku.

„Suga," najprv zaváhal ale potom mi ňou potriasol. Aspoň nejaký pokrok. 

„Poď, ideme na obed. Ešte som dnes nejedla. Zdvihne nám to náladu."

Opäť prevrátil oči no potom povedal tiché ok.

Ok, povedal ok. Veronika, nakoniec nie si až taký stratený prípad v komunikácii. Niečo z toho nakoniec možno predsa len bude.

Zdvihol sa z postele, zobral si mikinu a odišiel z izby. Nasledovala som ho, ale ešte predtým som jeden pohľad venovala tým krásnym oknám na konci izby. Kvôli nim sa sem oplatí vrátiť.

*

Vybehla som z izby a nasledovala Yoongiho dole schodmi. Cestou ma zahliadol RM, ktorý sedel v kuchyni. Nechápavo sledoval Yoongiho, ktorý sa predo mnou snažil utiecť. Gestami som mu naznačila, že sa ideme von najesť, na čo so spokojným výrazom prikývol.

Nebola som si istá, či bol ten obed dobrý nápad. Nebývam v Kórei dlhšie ako pár týždňov a nepoznám tu žiadne reštaurácie a ani zvyky. Nebola som pripravená na ďalšie faux pas, ktoré určite nastane, nakoľko som si nebola schopná prečítať ani jedálny lístok a ani jesť paličkami. 

Na chodbe ma už čakal Suga s telefónom v ruke. Letmým pohľadom skontroloval, či som už vyšla z dverí a následne sa vydal smerom k výťahu. Keď sme nastúpili, oprel sa o stenu na opačnej strane. V ušiach mal slúchadla a na hlave čiernu čapicu.

Ak už nič iné, mala by som priznať, že vyzeral veľmi dobre.

Celkovo on, ako človek, vyzeral veľmi... 

Mal zaujímavé oči. Bolo v nich veľa skrytého a istým spôsobom ma lákalo zistiť, čo sa v nich ukrýva. Trochu sa ma však dotklo, keď sa snažil dostať sa vo výťahu čo najďalej odo mňa. Môže ma neznášať, ale stále som len človek s citmi.

„Kam chceš ísť jesť?" opýtal sa ma na ulici.

„Ja to tu veľmi nepoznám. Poďme tam, kde ti bude dobre..."

Potom sme už viac neprehovorili. On počúval hudbu a ja som od neho nemohla odlepiť zrak. Išiel trochu predo mnou, lebo ja som jeho rýchlemu tempu len sotva stačila. Bol tak zaujímavý. Nevedela som čo to je, ale niečo ma na ňom fascinovalo.

Keď sme vošli do reštaurácie plnej ľudí, Suga zamieril k stolu na konci miestnosti. Stôl bol ohradený ozdobnými stenami a kvetináčmi. Sadla som si k nemu, ale nie veľmi blízko.

Súdiac podľa pohľadov čašníčok, už ho tam poznali. Snažila som sa správať čo najprirodzenejšie, aby zo mňa nemal stres, ale v skutočnosti sa mi zdalo, že ho moja prítomnosť vôbec nerušila.
Práve naopak, ja som bola tá, ktorá bola z neho hrozne nervózna.

Ruky sa mi chveli a potili. Vzala som do rúk jedálny lístok a očami ho začala skúmať. Ani slovku som nerozumela.

Kórejské znaky mi zatiaľ veľa nehovorili. Zmocnila sa ma panika. Od tej doby, čo som sa sem presťahovala ma panika a strach prenasledujú na každom kroku. Najviac ma desilo práve to, že tu ničomu nerozumiem. Vyvolávalo to vo mne bezmocnosť a slabosť. 

Očami som pozrela na Yoongiho. Sústredene odpisoval na správy, nejaviac akýkoľvek záujem o okolitý svet. Pravdepodobne už aj úplne zabudol, že som tam.

Pokúsila som sa prečítať niečo z prvej strany, ale bolo to márne. Opäť som na neho pozrela. Vzápätí zdvihol hlavu a skontroloval ma pohľadom.

„Si v poriadku?" opýtal sa ma prekvapene. Nechápal, čo sa deje.

Neodpovedala som mu. V ruke, ktorá sa mi triasla, som držala jedálny lístok.

Preskúmal si ma tými jeho očami, ktoré sa mi páči a desia zároveň a spýtal sa: „Ty tomu, akože... nerozumieš?"

Môj až smiešne vydesený výraz mu asi napovedal, že som úplne stratená. Z jeho tváre zrazu zmizla ľahostajnosť. 

Hah, usmial sa a prisadol si ku mne bližšie.  Ramenami sme sa dotýkali jeden druhého. Bol to len letmý dotyk, ale bol tak veľmi upokojujúci. Akoby mu strach v očiach pripomenul, že aj ja som len človek.

Prestal byť ofučaný, v rámci možností, a trochu pookrial. Vzal papier do ruky a začal mi jeden po druhom čítať jedla po kórejsky a následne sa ich snažil opísať v angličtine. Usmieval sa na mňa a zo mňa opadli všetky obavy.

*Nasledujúca kapitola: 4. Rozprávka na dobrú noc*