Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

4. Rozprávka na dobrú noc

Jemný náznak citu, ktorým ma vtedy Suga obdaril bola, ako som neskôr zistila, len nejaká slabá chvíľka.                             

Dohodli sme sa, že k nemu budem chodievať každé dva či tri dni v týždni a každý raz to bolo rovnaké. Prišla som poobede a zaklopala na dvere. Suga buď ležal na posteli alebo spal. Vošla som dnu a sadla si k nemu na posteľ. Niekedy som mala pocit, že zabudol že mám prísť. Vždy som bola ale nepríjemné prekvapenie, aspoň tak sa mi zdalo.

Oprela som sa o posteľ a pošteklila ho na ponožke ako prvý raz. To bolo také znamenie, že už som prišla a začala som sa sním rozprávať.

Nikdy to nebola nejaká konkrétna téma. Skôr veci, ktoré sa mi stali počas dňa. Veci, ktoré sú iné než aké som zažívala doma.

Vlastne, dosť často som začínala konverzáciu tým, čo ma v Kórei prekvapilo. Hovorila som mu o našich európskych zvykoch a spôsobe života, napriek tomu, že môj dovtedajší život nemal s  bežným takmer nič spoločné. 

Postupne to začala byť istým spôsobom terapia pre mňa.

Hovorila som o nových veciach, ktoré som tu zažila. To, že som bola schopná to zo seba dostať a nahlas to niekomu povedala, bola pre mňa úľava.

V Kórei som sa väčšinu času cítila veľmi sama a jediné chvíle, kedy som sa istým spôsobom mohla vyrozprávať boli práve s Yoongim.

Nikdy som nepovedala, že som smutná alebo osamelá, ale myslím, že to bolo miestami viac než jasné.

Vždy ma počúval. Ležal a počúval. Nepozeral do mobilu. Nespal ani nejedol. Iba počúval a bol ticho. Snažila som sa ho pýtať otázky, čo by som mala vidieť v Soule, kam by som sa mala ísť najesť, ale málokedy som sa dočkala viac ako pár viet.

Chvíľu ma to bavilo, ale postupom času som nevidela žiaden posun. Nejavil záujem sa so mnou rozprávať.

Už prvé razy mi ukázali, že sa nemusím snažiť byť jeho „terapeutkou." Nedostanem sa k nemu tak hlboko. Neveril mi a dával mi to najavo či už otvorene alebo skryto.

Naopak ja som mala pocit, že mu môžem povedať takmer všetko. Tým, že len ticho počúval, nadobudla som v ňom dôveru. On bol môj terapeut v tých neťažších týždňoch v Soule.

Ležal na bruchu a rukami objímal vankúš. Ja som sedela pri jeho nohách a chrbát som si opierala o zadné čelo postele. Niekedy som si na posteľ ľahla. Samozrejme, nie vedľa neho. Ležala som na bruchu a rukami som si podopierala hlavu. Mala som výhľad priamo na presklenú časť izby.

Mohla som sledovať autá na ceste a cyklistov z ohromujúcej výšky, ktorí vyzerali skôr ako malé bodky. Bolo to pre mňa upokojujúc. Nesmierne upokojujúce.

Panoráma mesta, svetlá, tiene, stromy a autá. To všetko ma fascinovalo. Niekedy som prestala hovoriť a len tak som pozerala na tú krásu. Vtedy sa na mňa Suga pozrel alebo sa ma niečo opýtal. Nemal rád keď som bola ticho. Asi si tiež zvykol na tie večery so mnou.

*

Jeden večer som priniesla knihu. Napadlo ma, že by to mohol byť dobrý nápad. Chcela som, aby mi ju prečítal nahlas.

„Táto kniha je o malom dievčati. Je chorľavé, a tak prázdniny trávi u svojich starých rodičov na vidieku. Je to veľmi stará kniha. Našla som ju u mojej babičky v knižnici. Ja viem, že je to kniha pre deti, ale napadlo ma že by si to mohol skúsiť."

Suga ležal na posteli a hlava mu prevísala cez okrej postele. 

„Chceš to skúsiť?" 

Pokrútil hlavou na nesúhlas. Povzdychla som si. Prekvapuje ma to?

Dúfala som, že sa postupne bude posúvať ďalej, ale to sa nedialo. Opäť som si sadla na moje miesto. Oprela som sa a stiahla z neho deku, ktorou bol prikrytý. Aspoň nejaké kompenzácia za tú jeho neochotu. V Soule už bola pokročilá jeseň a všade už bola zima. Nevadilo mu to. Zababušila som sa do deky a otvorila som knihu na prvej strane.

„Asi by si mal vedieť, že nie som dobrá v čítaní. Nikdy mi to nešlo dobre a v škole sa mi za to smiali. Vždy keď mám čítať nahlas, znervózniem."

Chvíľu som čakala na jeho odpoveď, no žiadna neprišla. 

Čítala som asi desať minút. Suga sa nepohol. Iba ležal na tom istom mieste. Zaspával. Vzala som deku a opatrne som ho opäť prikryla. Začala som sa chystať na odchod.

Vtom sa posadil na posteľ a nechápavo na mňa pozeral. 

„Idem už domov. Aj tak ťa to nebaví. Dobrú noc." 

Vzala som knihu a vložila ju do tašky. 

„Nie, pokračuj," pozrel na mňa, „prosím."

*Nasledujúca kapitola: 5. Jeden krok vpred a dva vzad *