Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

38. Goodbye Seoul

A je to tu. Posledný deň v Soule.   

Ak ste čakali nejaký zázrak, ktorý by zvrátil môj bolestný osud, tak vás sklamem. Zázraky sa nedejú a život nie je rozprávka. A to som si v posledných dňoch veľmi dobre uvedomovala.

Od rána husto sneží a doprava v meste je katastrofálna. Lietadlo mi letí až večer. Pevne dúfam, že môj let zrušia kvôli počasiu. Mohlo by snežiť tak dva mesiace v kuse.

Postupne som si chystala kufor a veci do predsiene a pomaly ale isto sa pripravovala na odchod.

O ôsmej večer ma taxík vysadil pred obrovským letiskom. Nikdy ma neprestane udivovať, aká krásna budova to je.

Bola som tak veľmi nervózna. Letieť späť domov bola najväčšia nočná mora. Vzala som kufor a tašku a vyrazila do vstupnej haly. Stále husto snežilo a ja som pomaly nevidela ani na krok.

Ako sa otvorili vchodové dvere, oči mi ožiarilo svetlo bleskov. Vydesene som pozerala naokolo.

Zo všetkých kútov sa okolo mňa spŕchli novinári a začali ma oslepovať žiarou fotoaparátov. K tvári mi upínali mikrofóny a zmenšovali môj už takmer neexistujúci osobný priestor.

„Ste oficiálne Yoongiho priateľka?"

„Vie váš otec o vašom vzťahu?"

„Prečo utekáte späť do Londýna?"

Rukou chrániacou si tvár som sa pred nimi snažila ukryť no všetka snaha bola márna. Rýchlo som tlačila kufor popri sebe a svižným krokom smerovala ku kontrole kovov. Za ňou by som už mala mať snáď pokoj.

Unavená som si sadla na lavičku v čakacej hale. Vonku bola noc a mne sa už zatvárali oči. Predo mnou bol jedenásťhodinový let do Londýna.

V ležérnom oblečení a s veľkou čiapkou na hlave som sa pohodlne usadila pri gate. Nohy som mala vyložené na príručnej batožine a v ušiach mi hralo... ani neviem čo. Snažila som sa hlavne na nič nemyslieť a hudba ma dobre rozptyľovala. Odsúvala pochybnosti a výčitky na druhú koľaj.

Pomaly som začala zaspávať, keď ma z driemot vyrušilo pípnutie mobilu.

Yoongi: Sarange

Líca mi zaplavila červeň a moje pery sa spontánne rozžiarili. Nevedela som sa prestať usmievať. Mobil som opäť vložila do vrecka a so živými predstavami, ktoré sa mi začali vynárať, som zatvorila oči.

„To mi ani neodpíšeš?"

Ozvalo sa za mnou a ja som od šoku takmer zinfarktovala.

„To si na mňa tak rýchlo zabudla?"

„Yoongi?!" vyvalila som oči a otočila sa za seba.

Stál oproti mne a pobavene sa usmieval.

„Čo tu preboha robíš?"

„Ideme domov, Veronika."

„Čo? Ideš so mnou domov?"

Zasmial sa. „Nie, ty ideš so mnou." Podišiel ku mne a zobral mi kufor.

„Nikam ťa nepustím. Čo som si vôbec myslel. Ideš pekne so mnou."

„Yoongi, nemôžem," chytila som mu rukáv. Stále som nedokázala uveriť vlastným očiam. „Ako si sa sem vôbec dostal?"

„Netáraj a poď. Nikam nejdeš."

Zobral mi kufor a tašku a vydal sa na odchod. Nechápavo som na neho pozerala, ako sa stále rýchlejšie a rýchlejšie vzďaľoval aj s mojimi vecami. On pre mňa naozaj prišiel? Prišiel pre mňa a zachránil ma?

Nevedela som, čo mám robiť. Napriek tomu, že som bola očarená jeho gestom, niečo bolo inak.

Bezradne som zostala stáť na mieste. Váhovo som ešte raz pozrela na gate, ktorý sa práve otvoril. Ľudia začali postupne nastupovať.

V hrudi som pocítila napätie. Stála som medzi lietadlom do Londýna a Yoongim, ktorý nechápavo hľadel. Z jeho tváre zmizol úsmev, tak isto ako z mojej. Nevedela som, čo spraviť. Ako sa rozhodnúť.

Londýn? Soul?

Minulosť? Budúcnosť?

Ak odídem, stratím ho. Ale ak zostanem....

Ok, kašlem na to.

Rozbehla som sa za ním a vpadla som mu do náručia. Tvár som mu zaborila do hrude a silno ho objala.

„Ideme domov, áno?" pohladil ma po vlasoch a dal mi pusu.

„Yoongi, toto sa nemalo stať. Toto nie je dobré rozhodnutie."

„Nemusíš sa báť, všetko zvládneme."

*

Vrátili sme sa ku chalanom do bytu.

Celú cestu som v Yoongiho aute neprehovorila ani slovko. Zmocnil sa ma veľmi zlý pocit. Pocit zlého rozhodnutia. Vedela som, že v ten večer som na to lietadlo jednoducho mala nastúpiť a prísť domov.

Suga tento osud zvrátil a ani neviem ako, sedela som opäť na gauči chalanov s pohárom vína v ruke. Necítila som sa dobre. Bola som celá nesvoja. Len jedným uchom som vnímala dianie v miestnosti. Viac a viac som sa ponárala do tých najhorších predstáv, čo všetko sa môže stať.

„Veronika."

Mykla som sa a pozrela na Jungkooka vedľa mňa.

„Veronika, zvoní ti telefón."

Mlčky som pozrela na mobil, ktorý svietil predo mnou na stole.

„Panebože, to je otec."

„Kľud, vysvetli mu to," upokojoval ma Namjoon.

Jasné, lebo môj otec je presne ten typ, ktorého zaujímajú moje vysvetlenia.

Vydesená na smrť som prijala hovor.

„Ako je možné, že si nenastúpila?" ozvalo sa pasívne-agresívne a trochu chladnokrvne.

„Otec... ja.." postavila som sa a odišla ďalej od chalanov.

„Otec ja neprídem. Nemôžem," šepkala som. „Nevrátim sa späť."

„Zajtra nastúpiš na prvé lietadlo domov, rozu..."

Yoongi mi vytrhol telefón z ruky.

„Veronika nepríde, chápete? Nepríde. Má život už tu. Zbohom."

Zavesil.

So smrťou v očiach som pozerala na Yoongiho. Celá som zbledla.

Čo to práve urobil?

*Nasledujúca kapitola: 39. Wound*