Lights Of Seoul / BTS [YOONGIxGIRL] ✅

31. Listen boy

Sedeli sme v obývačke a ja som vedela, že musím s pravdou von.   

„Chlapci," prerušila som ich dohady, „je tu niečo, čo by som vám chcela povedať."

Postavila som sa pred nich a pohľadom som prešla po každom z nich. Mlčky zdvihli oči a nechápavo na mňa hľadeli. Ruky sa mi potili a netušila som, kde začať.

„Je tu niečo, čo by ste mali vedieť..."

V tom ma prerušilo pípnutie Jiminovho mobilu. Chytil ho do ruky a prečítal si upozornenie.

„To je bulvár," vydesene pozrel na chalanov. „Napísali článok."

„Tak rýchlo?" vydesil sa Jungkook.

Je to tu. Tvár som si položila do dlane.

Odomkol mobil a nahlas prečítal titulok.

„Veronika Jessica Parker prichytená s členom BTS"

V miestnosti nastalo úplné ticho. Všetci upínali nechápaný pohľad ku mne.

Stála som pred nimi ako obarená a nevedela som, čo k tomu povedať. Bezradne som pozrela na Yoongiho, ktorý sa nehybne opieral o skrinku a hľadel na mňa s nechápavým pohľadom.

Mlčky na mňa hľadel a čakal na vysvetlenie.

„Kto je Veronika Jessica Parker?" opýtal sa nechápavo Jimin.

„Ja som Veronika Jessica Parker," horko som prižmúrila oči. „Myslím, že je čas povedať vám, kto v skutočnosti som."

Namjoon sa oprel a neistým úsmevom ma posmelil.

„Nikdy som vám nehovorila o mojej rodine, pretože sa nie je čím chváliť. Pravda je taká, že som dcérou Thomasa Parkera. Vy ho možno nepoznáte, no v mojej krajine, odkiaľ pochádzam, tam je jeho meno na čiernej listine nenávidených ľudí. Ktokoľvek spomenie jeho meno, každý hneď vie o kom je reč."

Nadýchla som sa, „Je to bývalý významný minister a teraz už politický kriminálnik. Počas jeho mandátu tajne riadil organizovanú skupinu. Obchodoval so zbraňami, drogami a kto vie čím ešte. Mal prsty v ilegálnych obchodoch. Robil do zlata, zbraní a prostitúcie. Spomeňte si na ktorýkoľvek ilegálny obchod a môj otec v tom mal určite prsty.

Jeho muži pašovali zbrane cez hranice a predávali ich na čiernom trhu. Drogy detto. Bol to veľmi mocný muž a ľudia v jeho okolí sa ho báli. Ak mu niekto nevyhovoval, jednoducho ho odstránil. Nemal pred nikým rešpekt. Peniaze mu boli vždy prednejšie."

Zdvihla som zrak od zeme a so strachom jemne pozrela na chlapcov. Nemala som odvahu pozrieť im do oči. Cítila som však ich pohľady na mne.

„Je to bývalý minister a jeho obchody riadil počas funkcie. Počas jeho éry nazhromaždil veľké majetky. Našej rodine doprial všetko. Vyrastala som v prepychu. Doma mi nikdy nič nechýbalo. Spočiatku som nevedela, čo môj otec robí. Vždy mi len všetci vraveli, že má veľa práce.

Keď som začala pomaly dospievať a otcove kauzy sa začínali vyplavovať na povrch, začala som si uvedomovať, v akej rodine vlastne žijem. Uvedomila som si, že môj otec, ktorého som dovtedy milovala, je odporná beštia. Nenávidela som sa, pretože mi v žilách koluje jeho krv.

Pred siedmimi rokmi ho usvedčili a zavreli na 25 rokov s podmienkou. Na moje narodeniny ho prepustili za dobré správanie. Odsedel si sedem rokov a teraz je opäť na slobode."

Horko som prehltla.

„Pred dvoma rokmi som sa snažila nájsť si prácu. Skončila som vysokú školu a chcela som začať pracovať. Všade kam som prišla mi okamžite zatvorili dvere. Nikto ma nechcel práve preto, kto je môj otec.

Nenávidela som svoju rodinu a priala som si, aby som bola niekto iný. Odišla som z domu a začala bývať u tety v Nemecku. Odtiaľ som si našla prácu tu v Kórei a odišla sem. Myslela som si, že tuto môžem začať od znovu. Že tu konečne začnem nový život.

Problém je však v tom, že môj otec je na slobode. Po zatknutí mu boli odobrané práva na vlastníctvo firiem, ktoré spravoval. Potrebuje ma, pretože ich chce na mňa prepísať, a tak ich opäť riadiť.

A aj preto som odišla, aby ma nikdy nenašiel a navždy skončil s tým svinstvom. Som jeho jediná možnosť. Na nikoho iného ich právne prepísať nemôže."

V miestnosti bolo možné počuť spadnúť špendlík. Nikto nič nevravel. Všetci len zhrozene počúvali.

„Tým, že som sa objavila v tom streame...." povzdychla som si, „je jasné, že ma skôr či neskôr nájde a odvlečie späť domov. Pošpinila som tým vaše meno, pretože nikto nechce byť spájaný s takou rodinou, akou je tá moja. A obzvlášť nie s politikou... Veľmi sa vám za to ospravedlňujem. Najhoršie je na tom celé to, že som vám klamala. Nepovedala som vám celú pravdu a to si vyčítam najviac."

Všetci pozerali ako obarení. Na ich výrazoch bolo vidno, že boli v šoku. Chápala som ich a začala som sa nenávidieť ešte viac ako predtým.

„Veronika, nie je to tvoja chyba. Ty nie si zlý človek ako tvoj otec. Tiež máš právo na život. A na lásku tiež." Vyhlásil RM.

„Namjoon má pravdu," usmial sa po chvíli Jimin, „ty nemôžeš za to, do akej rodiny si sa narodila," povedal, podišiel ku mne a objal ma.

Rukami som ho objala okolo pása a hlavu mu sklonila na rameno. Z oka mi stiekla malá slza a spadla na jeho mikinu.

Potom vstal Tae a prišiel k nám. „Nemôžeš si nič vyčítať," povedal a pridal sa k objatiu.

Postupne prišli ostatní chalani a utvorili sme veľké smutné skupinové objatie. Ich reakcia ma dojala ešte väčšmi k slzám. Nedokázala som si predstaviť, že zareagujú takto.

„Lepších priateľov si nemôžem priať," so zaslzenými očami som objímala každého zvlášť.

Jediný, kto tam s nami nebol bol Yoongi. Ten sa stále opieral o skrinku a nepreriekol ani slovo. Iba stále hľadel do zeme.

„Myslím, že by sme vás mali nechať samých," povedal Hoseok a pohladil ma po pleci.

Chalani odišli v tichosti z obývačky a v miestnosti som zostala sama s Yoongim.

Pomaly som k nemu podišla. Tak veľmi som sa bála jeho reakcie. Klamala som mu celý čas. Hrala som sa s ním a on nemal ani tušenie.

„Veľmi ma to mrzí," pošepkala som.

Nereagoval. Ruky mal v preložené na hrudi a stále uprene hľadel do zeme.

„Ja som ti to chcela povedať. Toľkokrát som to chcela povedať, ale bála som sa. Postupne si bol pre mňa viac a viac dôležitejší a ja som sa bála, že ťa stratím. Bála som sa, že ma budeš nenávidieť."

Stále bol ticho. Pozeral dole a nevenoval mi ani jeden pohľad. Nezaslúžila som si ho.

Mlčky som tam stála a čakala na akúkoľvek reakciu, no on bol stále zahľadený. Pôsobil tak odmerane a chladne.

„Myslím, že by som už mala ísť domov," povzdychla som si. „Dnes sa toho stalo už veľa, musíš si to všetko usporiadať v hlave," otočila sa smerom k dverám. Nemalo zmysel niečo riešiť.

„Počkaj," chytil ma za zápästie, „odveziem ťa domov."

*Nasleduje kapitola: Lets make...*