black rainbowed fate

ѕтяιиg-ρυℓℓєя

Zvyšok noci Jimin iba chabo prebdel. Yoongi mu síce robil spoločnosť a snažil sa ho chlácholiť povzbudzujúcimi slovami, ale nič z toho nefungovalo.

Jediné, čo mal Jimin pred zrakom, bol sklamaný výraz svojej mamy, ktorý už nikdy nebude schopný vymazať. Zapísal sa v jej podvedomí ako totálne zlyhanie. Syn, čo mal byť perfektný sa nakoniec obrátil na kôpku jej najhorších predstáv. Jia to ani nemusela vysloviť nahlas, aby to tušil. Stačil kradmý pohľad do jej očí a on hneď vedel, že odteraz sa všetko zmení.

A to, ako sa zrazu začala správať k Yoongimu...to sa jej už vonkoncom nepodobalo. Doposiaľ si nezvykla vylievať hnev na jeho priateľoch, takže to muselo byť veľmi zlé.

Yoongi to však bral s nadhľadom. Jej slová ho nedokázali zraniť. Určite bol zvyknutý na oveľa horší slovník a toto bol oproti tomu iba slabý odvar.

Cez to všetko, čo sa nadránom udialo, Jimina najviac šokovala reakcia jeho otca. Yonsoo bol síce tichý typ, ktorý len v krajných prípadoch zvýšil hlas, no podobnú odmeranosť by si hádam neprisnil ani v tom najdivokejšom sne. Žeby to o ňom po celý čas vedel? Veď to bolo vylúčené.

Ráno sa mu na prízemie šuchtalo s veľkou obtiažou. Na nohách akoby ho ťažili závažia a v krku ako keby sa mu zaseklo srdce. Aj ten najmenší krôčik mu spôsoboval ukrutnú bolesť. Čeliť následkom skorej debaty sa mu nechcelo. Najradšej by zutekal ďaleko preč a už sa Jii viac neukázal na očiach.

Áno. Začal by som nový život niekde na Čedžudo alebo v Inčchone...

„Si okej?" Yoongi sa zľahka dotkol jeho pleca.

Aj medzi nimi to bolo zvláštne napäté. Jimin to pripisoval najmä Yoongimu previneniu, pretože mu po celé tie dni presvedčivo klamal. Lenže on sám bol svedkom Jiinho hysterického výbuchu a aj jemu sa to počúvalo zle. To, ako tým musel trpieť Jimin, si nechcel ani predstaviť...

„Nie," vyjachtal zo seba napokon a držiac sa zábradlia schádzal schody slimáčím tempom.

„Nemysli na to," poradil mu pošepky Yoongi. „To, čo si nadránom urobil bolo od teba veľmi odvážne. Mal by som si z teba brať príklad."

Jimin sa ledva sústredil na jeho slová. Už aj tak mu zneli akosi nejasne.

„Neľutuješ to, všakže?" odhodlal sa spýtať na niečo, čo ho mátalo počas celých tých predlhých hodín. Bol si istý tým, že Jimina prenasledovali výčitky svedomia, ale potreboval to počuť priamo z jeho úst. Len tak bude môcť vedieť, ako je na tom ich vzťah. Teda, ich roztrúsený vzťah, keďže sa im pod nohy neustále plietli ďalšie a ďalšie problémy.

„Ľutujem toho, že som bol taký zbabelec a nepovedal jej o tom už dávno. Ak by som tak vykonal, nemuselo by dôjsť k celému tomuto cirkusu," odpovedal pomerne monotónne. „Na druhej strane však viem, prečo som sa tomu vyhýbal jak čert krížu. Ako si mohol sám vidieť, moja mama to nikdy neakceptuje. Toto nie je jej ideálna predstava o mne."

„Je to tvoj život a nikto by si z teba nemal robiť bábku," poznamenal zamračene Yoongi.

„Možno nie, ale ja som si už zvykol. No tak, hyung. Toto je môj život v kocke. V očiach všetkých by som mal byť dokonalý. Dokonalý syn, dokonalý priateľ, dokonalý študent, dokonalý tanečník..."

„Toto ale nie je správne, Jimin."

„Existuje veľa nesprávneho," obzrel sa naňho. „No ty s tým nič nespravíš. Treba sa s tým len zmieriť."

Osoba, ktorá pred ním kráčala ako mátoha, vskutku nemohla byť Jimin. Jednoducho nie. Toto predsa nebol ten večne usmievavý a azda aj trochu namyslený Jimin, s akým sa pred pár týždňami zoznámil.