black rainbowed fate

𝑏ᵣₒ𝑡ⲏₑᵣ𝑠 𝑡ᵣₒᵤ𝑏Լₑ𝑠

Nad slovami starkej rozmýšľal počas celej cesty do školy. Pravdaže sa oneskoril a učitelia naňho pozerali cez prsty, no po mysli mu behali vcelku iné myšlienky.

Možno má starká pravdu. Možno by som sa nemal snažiť o zblíženie sa s Jihyunom. Možno by som to mal nechať plynúť...

Háčik bol v tom, že dlhšie vyčkávať nemienil. Bôľ na jeho srdci vzrastal každučkým dňom a Jihyunove fľochnutia sa mu prijímali čoraz ťažšie.

Po rozhovore s Yoongim bol presvedčený o tom, že musí zvrátiť vlastný osud, ak chce byť konečne šťastný.

Vyučovanie a tréning ubehli akoby lúsknutím prstov, pretože realitu vnímal iba okrajovo. Dokonca nevyhľadával ani spoločnosť Sunghi, čo bolo viac než zvláštne. Na chodbe ju sem-tam zazrel ako ju za pätami prenasledoval Joowon.

Jimin dúfal, že aspoň Joo sa angažoval, keď on bol príliš zbabelý. Predstava, že by Sunghi získala ďalšieho človeka, ktorý by jej mohol spríjemňovať bežné chvíle, bola nesmierne krásna.

Michin si zaslúži to najlepšie a Joowon je pre ňu ako stvorený.

Bodaj by aj on mal odvahu na to, aby otvorene vyrukoval so svojimi pocitmi. Bodaj by sa aj on dokázal dívať Yoongimu do očí a povedať mu, že ho má rád.

Jihyun má pravdu. Nestojím za nič...

Po škole odmietol akýkoľvek návrh na spoločný obed a radšej sa pobral svojou vlastnou cestou. Domov sa mu nechcelo, no ani bezcieľné blúdenie po meste ho zrovna nelákalo. Za posledné dni sa bezducho pretĺkal životom viac než dosť. Bolo na čase zmeniť svoje zastaralé zvyky.

Nechal sa teda naplno viesť svojou intuíciou, ktorá ho napokon zavliekla pred Jihyunovu školu. Vyučovanie mu síce skončilo o čosi skôr, ale často zostával po vyučovaní vypomáhať v rôznych dobrovoľníckych krúžkoch.

Na dvore nebolo živej duše, za pootvorenými oknami nezazrel ani sebamenší pohyb.

Prstami oblapil bránu namazanú tučnou vrstvou lacnej zelenej farby a ešte raz preskúmal okolie. Až na veveričku, ktorej padol z vetvy stromu oriešok, sa tam nedialo nič extra.

Žeby Jihyun už odišiel? Väčšinou sa domov došuchce až po štvrtej...

Pohotovo vylovil zo svojho saka mobil a už-už vyťukával číslo svojho brata. Následne si to však celé rozmyslel. Jihyun určite nebude stáť o to, aby ho Jimin kontroloval ako usmrkané batoľa. Svojou prehnanou starostlivosťou by ich naštrbený vzťah mohol ešte viac potopiť.

Nakoniec si však hlavu nad Jihyunovým zmiznutím nemusel dlho lámať.

Jihyun odrazu vybehol spoza rohu školy, na tenkých nohách uháňal ako namydlený blesk, až mu na koreni nosa poskakovali okuliare.

Za pätami ho prenasledoval hlúčik študentov - asi z vyššieho ročníka - a vulgárne po ňom pokrikovali.

Jimin sa nad tým neuvedomele zamračil a ustúpil dozadu, kde ho šikovne zamaskoval našuchorený krík.

Čo sa to deje?

Začalo ho nesmierne zaujímať, čo zas Jihyun vyviedol, keď sa po ňom spolužiaci zo školy rozbehli ako besné psiská. Jimin by dal aj krk na to, že ho do problémov dostal ten jeho neotesaný jazyk. Zakaždým musel ľuďom vešať na nos to, čo si o nich úprimne myslel.

Jihyun sa iba niekoľko metrov pred bránou potkol o miniatúrny výmoľ a padol rovno na tvár.

Okuliare mu zmizli v neďalekej tráve a na ľavom kolene si roztrhol tenkú látku nohavíc.