black rainbowed fate

ɯᴉɥ ʇǝɯ I

Profesor Cha sa na ňom poriadne vyšantil, akonáhle sa, s oneskorením dvadsiatich minút, vrútil do jeho učebne. S tým svojím drzým sebavedomým úsmevom sa skúšaniu veru nevyhol a zákerné otázky lietali jedna radosť. Jimin mal to šťastie, že si z predošlých hodín niečo pamätal. Len tak-tak vyviazol so slabou trojkou a zvyšok času strávil zapisovaním si ďalších dôležitých postrehov. Pravdaže sa však Cha nezabudol zmieniť o tom, ako veľmi sa naňho teší po škole.

„Park, budem veriť, že máte pekný rukopis. Budete prepisovať teórie renesančného umenia. Dúfam, že sa tešíte podobne, ako ja."

Myslím si, že ku vašej radosti sa tá moja nedá ani zďaleka prirovnať, pane.

„Áno," s pritisnutými učebnicami na hrudi sa pred ním uklonil a ako posledný zo študentov sa pobral z učebne, aby sa stihol prezliecť na hodiny tanca.

Aspoň na praktických cvičeniach mal učiteľov, ktorí ho kade-tade neroznášali v zuboch. S prístupom väčšiny nemával problémy, ale Cha mu od prvého dňa robil zo života peklo. A nebodaj, ak vyviedol niečo, čo sa trošičku vymykalo školskému protokolu – napríklad, keď si zabudol doma kravatu – vedel mu to poriadne spočítať.

Za dverami šatne bol počuť typický dievčenský chichot. Všetkým bolo známe, že dievčatá, ktoré sa lekcií nemohli zúčastniť z dôvodu choroby alebo úrazu, si skracovali čas tým najlepším možným spôsobom. Nazeraním do chlapčenských šatní cez kľúčovú dierku. Predháňali sa jedna cez druhú, aby si pre seba ukradli kúsoček zo sľubného výhľadu.

Jimin bol na to výsotne alergický - kedysi v nižších ročníkoch mal najväčšiu chuť doširoka roztvoriť tie dvere a vyhnať ich odtiaľ, no potom si na to privykol. Bral to ako neodmysliteľnú súčasť tanečnej rutiny a nad ich pikantými komentármi sa radšej vôbec nepozastavoval. Možno aj preto, lebo v jeho mysli úradoval iba jediný človek. A to Min Yoongi...

Tréning bol vyčerpávajúci a zdĺhavý, no jemu v sále plynul čas akosi rýchlejšie. Bol by schopný pretancovať ešte ďalšie štyri hodiny, až kým by si do kostí zdral kožu a napriek tomu, že sa mu točila hlava z toľkých premetov, vodu tvrdohlavo odmietal.

„Nebuď hlúpy, budeš sa cítiť lepšie, keď sa napiješ. Bojíš sa snáď, že od nás niečo chytíš?" Joowon mu pred tvár nekompromisne podstrkoval fľašu so studenou vodou, o ktorú sa delili ešte s ďalšími dvoma chalanmi. Bavil sa so všetkými, ale primárne sa kamarátil len s Joowonom. I keď bol sem-tam egoistický a priveľmi rád strkal nos do cudzích záležitostí, kdesi v hĺbke duše bol nežným stvorením.

„Pi. Nechcem, aby tu skolaboval ďalší z mojich kamošov," neodbitne mu prikladal hrdlo fľaše k ústam.

„Ďalší?"

„Minulý týždeň odpadol Dohyun, pretože si myslel, že to zvládne. Hovadina, každý potrebuje pauzu a pár hltov vody. Bez týchto dvoch vecí by z každého tanečníka zostalo akurát tak mŕtve telo na podlahe."

„Hm," úprimnosť nadovšetko, všakže Joo?

„Musím sa zlepšiť," ledva zo seba vyhabkal počas lapania po dychu. „Ešte to nie je dokonalé..."

„Si k smiechu," počastoval ho nevinnou urážkou. „Už teraz si jedným z najlepších na škole. Neviem, o čom to zas kecáš."

„Myslím si, že by som mohol popracovať na tých piruetách. Mám v nich dosť veľkú rezervu."

„Myslím, že by si najviac mal popracovať na tomto tu," poťukal mu prstom po čele, na ktoré sa mu od potu lepili vlasy. „Začínam sa báť toho, kam až si schopný zájsť kvôli blbému tancu. Toto nie je ani omylom zdravé, Jimin!"