black rainbowed fate

ⱧØ₴₱ł₮₳Ⱡ ₩₳₦ĐɆⱤł₦₲

Ako veľmi neznášal tú vysokú bielu budovu, z ktorej naposledy vyšiel nadovšetko skormútený. Nemocnica, v ktorej pracovala jeho mama, bola zároveň aj nemocninou, kam poslali Yoonjina na pohotovosť. A to najmä kvôli ten potenciálnej zlomenine, ktorú ešte aj teraz tvrdohlavo zapieral.

Školská lekárka takmer vyskočila z kože, keď ho uvidela. Nešlo jej do hlavy, ako si privodil tieto rozsiahle zranenia. Dokonca ho chcela poslať aj na terapeutické posedenie kvôli obavám z depresie a najmä sebapoškodzovania, no Yoongi jej to rýchlo vyhovoril.

Nakoľko bol však Yoonjin rovnako lebkodutý ako Park Jihyun, sanitka skrátka neprichádzala do úvahy.

Yoongi sa s ním trepal cez polovicu Pusanu v prepchatom autobuse, kde boli sedačky napité tým najlacnejším pivom a smradľavým pachom bezdomovcov.

Tesne pred vchodom na pohotovosť si to Yoonjin však všetko rozmyslel a skúsil vziať nohy na plecia. Nanešťastie sa mu pri prudkom pohybe podlomili kolená a on sa zrazu váľal po chodníku, akoby dostal porážku.

„Robíš hanbu aj mne," fľochol po ňom Yoongi, keďže po nich už pokukovali ostatní ľudia. „Buď taký láskavý a správaj sa na svoj vek."

„Suchár," zafrflal naostatok Yoonjin a pokúsil sa čo najmenej bolestivo pozviechať na nohy. Na tretí pokus sa mu to podarilo.

„Na koľko hodín to vidíš?"

„Najmenej na dve," odpovedal Yoongi, nazerajúc cez presklené dvere dovnútra. Čakáreň na tom bola vcelku slušne a nezdalo sa, že by sa tu zdržali dlhšie, než bol jeho skromný odhad.

Niektoré miesta na sedenie boli voľné, a tak na to najbližšie posadil Yoonjina.

Aj keď Yoongi nemal nikdy zlomené rebro, zlomeniny samé o sebe drásali nervy. Bol presvedčený o tom, že každý nádych preňho musel byť ako sprška nabrúsených dýk rovno do jeho hrude.

Je mi ho snáď ľúto?

„Mali by sme sa odtiaľto pratať," zveril sa mu Yoonjin, „nemám z tohto miesta dobrý pocit."

„Bolo by divné, ak by si mal," pokrčil plecami. „Je to nemocnica, Yoonjin, čo si očakával?"

„Sedíme tu už bezmála celú večnosť..."

„Ubehli sotva tri minúty, ty ufňukanec."

„Chcem si ísť zapáliť."

„Tak to si budeš musieť počkať, lebo ja s tebou nikam nepôjdem."

Yoonjin po ňom nenávistne zagánil: „Máš šťastie, že som ťažko zranený, Min. Inak by som ti vykrútil krk."

Yoongi sa len naďalej provokačne uškŕňal.

~

Prešli dve hodiny a pacientov sa tu prestriedalo pramálo. Obaja nemohli uveriť vlastným očiam. Bolo síce iba čosi po tretej a slnko zatiaľ vysoko na oblohe, lenže Yoonjina sa začala zmocňovať panika. Ošíval sa na modrom plastovom sedadle, od strachu žmolil v prstoch tenkú cigaretu a každú druhú chvíľu zasipel od bodavej bolesti, ktorá sa mu pripomenula.

„Nemôžem tu byť už dlhšie," ozval sa Yoonjin.

„Prečo?"

„Otec prichádza domov vždy okolo piatej. Nestihnem prísť včas."

„Prepáč, Kim, ale ty zrovna na dochvíľnu osôbku nevyzeráš..."

„Nechaj si tie trápne žarty," odsekol, „ja to myslím vážne."