black rainbowed fate

𝚞𝚗𝚜𝚙𝚘𝚔𝚎𝚗 𝚝𝚑𝚘𝚞𝚐𝚑𝚝𝚜 𝚙𝚝.𝟸

Yoongi sa domov vracal bezmála ako mátoha, z ktorej vysali všetku chuť do života. Líce ho ešte doteraz štípalo od maminej dlane, no srdce, to ho bolelo o dosť viac. Dúfal, že dnes nezlyhá, aj keď si sprvu vôbec neveril. Dúfal, že sa ich spoločná rozlúčka bude niesť v dobrom duchu. Dúfal, že si jeho mama aspoň raz nezastane svojho násilného manžela, ktorý už dávno patril za mreže.

Kiež by tomu chcela chápať. Kiež by tú skutočnosť nechcela prehliadať...

Toto ročné obdobie sa sem prirútilo až priveľa prehánkami, avšak keď sa vracal do kaviarne, mračná sa predsa len dali na ústup.

Zadným vchodom chodieval najradšej. Takto sa poväčšine vyhol Jiminovým rodičom, čo zvykli horúčkovito robiť inventúry až do neskorých hodín.

Akonáhle však vstúpil, ticha a ani samoty sa nedočkal. Už spred dverí bolo počuť Jihyuna, ktorý po niekom kričal z plného hrdla. Určite zas po Jiminovi, veď po kom inom?

„Mňa nezaujímajú tvoje blbé ospravedlnenia, Jimin! Proste si priznaj, že si magor a obyčajný stalker!"

„Som len milujúci starší brat, ktorému nie je jedno, že ťa ostatní spolužiaci mlátia hlava-nehlava."

„Strč si svoje sladké rečičky dakam. Nemal si za mnou doliezať."

„Ak by som za tebou nedoliezal, skončil by si ešte oveľa horšie..."

„Ja som sa ti o tvoju láskavosť neprosil. Jednoducho už pochop, že ťa nemám rád! To je až tak ťažké? Len si choď vyplakať oči na Yoongiho plece. Mne je to fakt jedno!"

Typické. Zdá sa, že ani Jiminovi sa dnes bohvie ako nedarilo. Nuž, aspoň nie som jediný prekliatý v tejto domácnosti.

Jihyun postával na konci schodiska a jednou rukou visel na zábradlí, no ihneď ako si všimol Yoongiho postavu, uštipačný úsmev mu zmizol z tváre.

„Ách, ty si už doma? Začínal som si myslieť, že sa nevrátiš," vyhabkal zo seba.

To by si chcel, čo?

Smola.

Yoongi okolo neho iba nonšalantne prešiel a pobral sa na poschodie, aby mohol čím skôr zaľahnúť do postele. S Jihyunom momentálne nemal najmenšiu chuť doťahovať sa.

Na druhom konci schodiska uvidel postávajúceho Jimina, ktorý si od skľúčenia podupkával nohou o zem. Musel byť doma už nejaký ten čas, lebo sa stihol nielen prezliecť do domáceho oblečenia, ale aj osprchovať. Z končekov sivých vlasov mu sem-tam kvapkala voda.

„Nepočul som ťa prísť," povedal Jimin, keď sa k nemu Yoongi došuchtal.

„No som tu," odvrkol nezáživne a väčšmi svoju pozornosť Jiminovi nevenoval.

Tak, ako obišiel aj Jihyuna, tak isto obišiel iJimina a ignorantsky si to nakráčal priamo do jeho izby. Dvere za jeho chrbtom treskli jedna radosť.

Čo ho zas žerie? Že by to stretnutie s mamou nedopadlo podľa plánu?

To však ešte neznamená, že si svoju zlosť musí vybíjať na mne!

„Jihyun~ah!" zahučal Jimin na svojho mladšieho brata, čo sa už takmer vyparil za rohom.

„Jihyun~ah!"

Asi som tu naozaj len tak pre srandu králikov. Super.

Jimin zagúľal očami a odpísal posledné dve správy Sunghi, ktorá ho nonstop otravovala. Večne si o niečom písali, ak nie o škole, tak o Yoongim a keď nie o Yoongim, tak o Joowonovi.