black rainbowed fate

𝕸𝖆𝖞𝖇𝖊 𝖎 𝖜𝖆𝖓𝖙 𝖒𝖔𝖗𝖊

Jimin sa zobudil ráno relatívne dolámaný, ako keby celú noc nacvičoval choreografie pre jeho hodiny tanca. Ospalosť mu opantala zmysly, avšak včerajšiu noc mu zastrela zmysly práve jedna konkrétna osôbka. Min Yoongi.

Neuvedomil si, že ako každá jeho krátkodobá známosť, aj on bude preč. A skutočne. Akonáhle sa pretočil na opačnú stranu svojej postele, nemohol nahmatať žiadne ďalšie ľudské telo. Jedine ak mäkkú chlpatú srsť pouličnej strakatej mačky, čo sa k nemu do izby občas zvykla zatúlať.

„Dobré ráno, Eoullugi." Rozospato ju pozdravil s očami stále zovretými k sebe, pretože sa mu nechcelo vstávať: „Asi si nevidela odchádzať Min Yoongiho, všakže?"

Mačka pootočila svoju guľatú hlávku a uprene sa naňho zadívala svojimi veľkými opálovými kukadlami. Nad trojuholníkovým ňufákom mala nepatrnú čiernu škvrnku.

Následne zamňaukala. Očividne k tomu nemala pripravený hlbší prejav.

„Nevadí," oddialil od nej svoje prsty, pretože sa zdalo, že sa čoskoro naňho zaženie pazúrmi, i založil si ruky za hlavu.

„Je čudné, že ho chcem stretnúť ešte raz? Väčšinou na to nemyslím, ale on bol iný, Eoullugi. Naozaj vo mne pohol citmi. Zdá sa mi, že sa veľmi trápil...bodaj by som mu mohol pomôcť. Priveľmi sa mi páči na to, aby som ho nechal trpieť osamote."

Eoullugi ho azda ani nepočúvala. Venovala sa poctivému čisteniu si huňatých labiek a iba letmo po ňom zagánila, pokiaľ si výraznejšie povzdychol. Ako pouličná mačka mala svoje vlastné názory, ktoré boli príliš odlišné od tých (primitívne) ľudských.

„Som sebecký, keď chcem pomôcť niekomu, kto ma fyzicky priťahuje? Ale myslím si, že by ma zaujal aj po tej druhej stránke. Rozhodne áno, Eoullugi! Nezazeraj po mne tak prísne!"

Pokarhal roztomilú mačku, čo už dlhšie nesedela na jeho posteli, no premávala sa po parapete, na ktorej stáli mladé prasličky spolu aj so zavalitým kaktusom.

„Ách, ty tomu vôbec nerozumieš," zagúľal nad ňou očami a pricapil si na čelo dlaň: „Prečo sa vlastne rozprávam s mačkou?"

„Jimin! Matka káže, aby si presunul tú svoju veľkú riť z izby ihneď dole. Vraj zasa budeš meškať!"

Ozvalo sa hlasito spoza jeho zatvorených dverí. Dúfal v to, že brat spolu s rodičmi prídu doobeda a nie hneď ráno, ale zjavne sa prerátal. Nevadí. Teraz skôr lamentoval nad nepríčetným tónom, akým ku nemu prehováral mladší hlas.

„Pre teba hyung, Jihyun a kontroluj svoj slovník!" odvetil so záchmurením, aj keď ho nemohol vidieť. Rýchlo sa vysúkal spod príjemne vyhriatej periny, neohrabane si nazúvajúc ponožky, zatiaľ čo všade po miestnosti hľadal svoju bielu školskú košeľu. Kam som ju len odložil?

Eoullugi ho bezpečne pozorovala z diaľky. Nad Jiminom by v tele človeka iba zanovito krútila hlavou. Vôkol, kam až oko dohliadlo, bol neuveriteľný (či priam alarmujúci!) neporiadok. Park Jimin zrovna nepatril k poriadku milovným bytostiam. Nečudo preto, že nevedel vo svojom chaose šatstva, obalov od instantného ramyeonu, videohier a kníh nájsť to, čo práve potreboval.

„Mám ju!" víťazoslávne ju pozdvihol nad svoje vrabčie hniezdo, zatiaľ čo druhú ruku využíval na to, aby sa vtrepal do svojich pokrčených tmavosivých nohavíc.

„Jimin~ah!" Tentoraz to bola jeho matka, ktorá naňho zdola kričala.

„Už idem!"

S kefkou zakliesnenou medzi zubami si nemotorne prechádzal prstami vo vlasoch, aby ich aspoň čiastočne uhladil, popričom si do batohu balil zošity s učebnica mi. Tie sa mu určite budú hodiť na teoretické hodiny.