black rainbowed fate

ṡċḣȯȯl̇ ̇l̇i̇ḃṙȧṙẏ

„Kam mám tieto knihy položiť?"

„Môžeš ich nechať vedľa glóbusu."

„Na zem?"

„Neboj sa, určite im to nachvíľu nebude vadiť."

Akihiro sa skláňal nad hŕbou kancelárskych výpisov, s cigaretou zakliesnenou v pravom kútiku pier, a mlčky ich študoval.

Yoongiho výpomoc mu vskutku padla vhod. Už dlho hľadal nejakú pracovnú silu zadarmo, ktorá by mu pomohla v organizácii kabinetu. Aj keď si to nechcel priznať, občas dokázal byť neuveriteľne neporiadny. Doposiaľ mal na upratovanie študentku z druhého ročníka, ale nedávno si zlomila nohu.

„Čo máš s Leem?" opýtal sa nečakane.

„Ako?"

„Pochybujem, že pri tých skrinkách ste viedli len búrlivú priateľskú debatu. Vyzeralo to skôr na vyhrážanie."

„Lee je príliš temperamentný. Sám nevie kam mu ruky lietajú," zavádzal ho Yoongi, pretože mu nechcel vešať na nos jeho nenávisť voči Yoonjinovej bande. Veď k čomu by to bolo dobré? Ešte by ho poslal na koberček k riaditeľovi.

„Hm," Akihiro si znova potiahol zo svojej spolovice vyfajčenej cigarety a bližšie nazrel do ďalšieho výpisu. „Včera, keď som chcel odísť domov, všimol som si, ako šikanovali jedno dievča z vedľajšej triedy. Pán Lee, Nam, Baek a Kim ti dnes pomôžu v knižnici. Nebude ti to prekážať, že nie?"

„Bude tam aj Yoonjin?" začudoval sa Yoongi.

„Pochopiteľne. Pán Kim má v tom isto prsty rovnocenným podielom. Pri našej konfrontácii bol až prekvapivo pokojný a odmeraný. To sa však nedá povedať o jeho kumpánoch. Div, že neprepotili poťahy na stoličkách."

Yoongi sa uchechtol. Vedel, že tí grázli nemajú ani štipku odvahy a sú len slepo navádzaný jedinou mozgovou bunkou v tej ich naničhodnej tlupe.

„Ja dnes končím o tretej, takže budeš musieť zamknúť knižnicu. Kľúče stačí podsunúť do kabinetu popod dvere. Žiaden strach, škára je dosť veľká na to, aby sa tam zmestili. Mám to overené."

Akihiro aj naďalej skúmal všakovaké  papiere, až kým mu cigareta celkom nedohorela. Potom nenápadne zahrešil, z krabičky povytiahol druhú a vo svojej rutine ako doteraz.

Yoongiho z toho dymu štípali aj slzeli oči. Neznášal ten dusivý zápach, ktorý sa rozpŕchol po celučičkom kabinete.

Okná boli, nanešťastie, do posledného pozatvárané, akoby vonku lomcovala víchrica. Opak bol však pravdou. 

„Pane, ak skončím s upratovaním do piatej-"

„Len choď. No neoklam ma, lebo ja na to prídem," prísne naňho pozrel spoza okuliarov.

„Ďakujem, pane."

„Dúfam, že tých grázlov potrápiš aspoň tak, ako oni včera to úbohé dievča. Daj im do tela, Min, nech si túto príučku vryjú celkom do pamäti."

„Áno," spokojne prikývol na Akihirovu požiadavku.

Kto by to bol povedal? Možno ten starý podivín nebude až taký hrozný...

~

Do školskej knižnice zavítal naozaj málokto, no kníh ku to bolo navôkol požehnane. Do posledného milimetra boli na sebe naskladané tak, aby sa ich na policu zmestilo čo najviac.

Yoongi vošiel dovnútra, po jeho ľavici automaticky zablúdil zrakom ku jeho novému kamošovi - počítaču. Dnes sem však nezavítal kvôli tomu, aby pracoval na svojich textoch. Nie, dnes ho čakalo čosi vzrušujúcejšie.