black rainbowed fate

𐒅𐒀ᏖᏋႱ Ⲅ𐒀𐒀𐒄

Tri chlpaté klbká radosti museli nanešťastie opustiť. Síce sa im nechcelo pohŕdať Eoulluginou dôverou, mali dôležitejšiu misiu, ktorá by nepočkala.

Spolu mohli len dúfať, že im Eoullugi príde svoje mačiatka ukázať aj nabudúce. Jimin už zanietene plánoval nákup tuniakových konzerv.

Na hotelovú izbu prišli s nemalým omeškaním, ale Yoongi kvôli tomu zbytočne nevyvádzal. Jeho brat a ani mama určite neumierali od hladu a dvadsať minút hore-dole by predsa nezabilo ani muchu.

Čím bližšie však boli, tým väčšmi oťažievali Yoongiho kroky. Čochvíľa už zaostával za iniciatívnym Jiminom, ktorý sa s taškami plnými jedla preháňal po chodbe sem a ta.

Keď otvoríme dvere, čo bude nasledovať? Ako sa mám správať? Akoby sa nič nestalo? Akoby sme boli šťastná rodinka? Pche.

Podobné myšlienky ho prenasledovali aj cez noc. Možno aj preto chcel čo-to dospať, pretože sa teraz ledva udržal na nohách.

Jimin si to, pravdaže, nevšimol. Ten mal na krku svoje vlastné závažné strasti, tak prečo by mal venovať pozornosť malicherným odchýlkam v Yoongiho správaní?

Nakoniec mu však nezostávalo nič iné ako len to, aby sa zmieril s momentálnymi okolnosťami. Na zahnanie aspoň väčšiny svojich pochybností musel vynaložiť však veľa úsilia. Hlavne si pripomínal pravý dôvod, prečo im prejavil svoju láskavosť.

Je to tvoja povinnosť. Buď lepší ako sú oni. Buď správnejší.

Hyeonju vysedávala na kvetovanom kresle, schúlená pod oranžovou dekou, ktorú s Junkim našli v skrini. Celkom v pravom rohu boli na nej vyšité iniciálky hotela.

Vo svojich žilnatých rukách objímala šálku s ovocným čajom, ktorý sem taktiež priniesol Jimin. Z termosky sa vrelá tekutina už vlievala aj do tej druhej, vcelu obitej.

Junki sa prechádzal popri okne, každú chvíľu vykukoval spoza záclon na ulicu, ako keby sa niečoho obával. Rovnako ako Yoongi zdedil jeden z najhorších zlozvykov vôbec. Obhrýzanie nechtov. Nechutné.

Jeho kravata sa povaľovala pod radiátorom a košeľu mal nakrivo zapnutú. Zjavne sa dnes so svojím vzhľadom nepáral. A prečo by aj mal?

S rozcuchanou šticou tmavých vlasov sa hneď ponášal viac na svojho mladšieho brata. No okrem toho si boli vzdialenejší než je mesiac od slnka.

„Yoongi," vyslovila Hyeonju slabo.

„Ahoj, mama," mimovoľne pred ňou sklonil hlavu na znak pozdravu a urobil zopár krokov vpred.

Jimin vedľa kresla trpezlivo kľačal čakajúc, kým ho Hyeonju o niečo nepoprosí. Opäť raz vyzerala táto scénka na prvý pohľad nevinne a roztomilo, no zdanie klamalo. Yoongimu sa vôbec nepáčilo, že Jimin popri jej členkoch takto zreteľne otrokárčil.

Letmým pohybom ruky mu naznačil, aby okamžite vstal zo zeme.

„Yoongi, ja som-" Hyeonju naberala odvahu, no nedokázala zo seba vyhabkať ani sebamenšiu myšlienku.

„Priniesli sme raňajky," skočil jej do reči Yoongi, absolútne si nevšímajúc jej zahanbenie.

Spolu s Jiminom začali opatrne vybaľovať dózy s jedlom, ktoré poukladali na nízky stolík uprostred. Dnešné menu ešte stále bohovsky rozváňalo.

„Máme aj polievku, Junki. Pokiaľ ma pamäť neklame, zbožňuješ Miyeok guk."

Yoongiho hlas ho vytrhol z premýšľania a pootočil k nemu hlavu: „S krevetami či bez?"