black rainbowed fate

Whͪaͣᴛⷮ aͣ loͦvͮeͤly s͛cͨhͪoͦoͦl mͫoͦrͬniͥng

Svoju pracovnú uniformu mal aj napriek chladnému počasiu prepotenú. Priliehala mu na telo väčšmi, než bolo mysliteľné, a ruky sa mu triasli od toho, že stretol jeho. Jimina. Ani vo sne by mu nenapadlo, že osud mu nadelí stretnutie hneď deň na to. Prichodilo mu to nesmierne kruté, keďže so sebou posledné týždne zvádzal nemalý vnútorný boj. Hlava v smútku a myšlienky mu odbáčali k tomu negatívnemu. Ani si už nepamätal, kedy sa naposledy prirodzene usmial bez štipky falošnosti.

Utiekol odtiaľ. Nie síce tak, že by mu tam nechal pizzu a nevzal si ani len peniaze, ale nerozprával sa s ním. Nechcel sa s ním rozprávať, pretože dobre tušil, že by jeho hlasu mohol ľahko podľahnúť. Jimin mu chcel dať svoje telefónne číslo, on však rázne odmietol.

Musí to byť takto lepšie, prehováral sa v duchu kráčajúc smerom k domu, ktorý z celej duše neznášal. Zajtra sa mu určite nepodarí vyhovoriť sa zo školy.

Musíš sa sústrediť na prácu, lebo tá je skutočne dôležitá, motivoval sa ohmatávajúc dnešnú výplatu. Nebolo to veľa, ale ani málo nie. Presne vedel, čo s tými peniazmi urobí.

Po chodbách sa zakrádala tma, iba jas bielych žiariviek sálalo z kuchyne a rozptyľovalo škeriacu sa temnotu. Starožitné hodiny visiace v chodbe odbili druhú rannú hodinu. Bolo už naozaj veľmi neskoro.

„Yoongi," oslovil ho tenký hlas, ktorý mohol patriť jedine jeho matke, „Yoongi, mal by si si ísť ľahnúť, lebo zajtra nevstaneš..."

„Bol som v práci," prezradil jej, zatiaľ čo zašiel do maličkej kuchynky, do ktorej sa obaja ledva pomestili. Bola stiesnená a stará, voda dobre netesnila a stoličky vŕzgali, ako keby sa pod ťarchou človeka mali okamžite rozpadnúť.

Hyeonju naliala horúcu vodu do dvoch šálok, v ktorých nechla plávať vrecúška s medovkovým čajom. Takto po službe dokázala zaspať behom niekoľkých minút.

„Mal by si študovať," povedala oblapujúc svoju šálku, „štúdium je dôležité."

„Úprimne," oprel sa dozadu s rukami zakliesnenými v nohaviciach, „môžem si dovoliť sústrediť sa iba na vzdelávanie?"

Hyeonju od neho odvrátila tvár, čo nepochybne signalizovalo to, že nemohla namietať. Ako by mohla? Bez Yoongiho práce by sa nedokázali postarať ani o tento dom a luxus, v ktorom si žil Jongsu.

Tak vidíš...

Na stôl položil 85 tisíc wonov. Dnes sa mu nezvyčajne darilo a zákazníci boli k nemu prekvapivo štedrý, avšak našli by sa aj dni, kedy prišiel sotva s 50 tisícmi.

„Vezmi si ich."

„Yoongi, ja-"

„Ale nedávaj ich otcovi," vážne doložil s rukou priloženou na pokrčených bankovkách, „nechaj si ich."

„Ty vieš, že to nemôžem urobiť. Vieš, že mu ich musím dať, inak by sa na mňa nahneval," Yoongi nenávidel prístup svojho otca a ak by mohol, od základov by ho zmenil. Zatiaľ čo Junki k nemu vzhliadal, on ním opovrhoval. Nie preto, že ho doposiaľ neprijal za syna, ale práve preto, ako sa správal k jeho mame.

„Prečo neodídeš?"

„A kam by som šla?"

„Zachránila by si sa," pokračoval, „bola by si konečne šťastná."

„Ja ho však stále milujem, Yoongi. To je vec, ktorú nemožno zmeniť."

A on to dobre vedel. Zadubené myšlienky svojej matky neovplyvní. Lenže vidieť ju trpieť a pracovať od skorého rána až do večera, bolo preňho naprostým mučením.