black rainbowed fate

աɛ ɢօȶ ǟ ֆʊʀքʀɨֆɛ!

Celé vyučovanie prečkal v napätom očakávaní, kedy sa konečne dozvie pravdu o jeho zmiznutej alebo zachránenej práci. V prstoch, každučkú chvíľu, obracal ten štvorcový kúsok plastu dúfajúc, že sa nad ním osud aspoň nateraz zľutuje a neukradne mu aj to posledné, čo mu ešte zostalo.

Junki sa mu zatiaľ vôbec neozval, jeho matka taktiež a otec už hádam aj začal prerábať jeho izbu na svoju vlastnú malú skrýšu pre hojné zásoby rôznorodého alkoholu.

Bol to zvláštny pocit, keď jeho žalúdok po dvoch hodinách, nezačal od hladu kvíliť. Žiadne nežiadúce zvuky, čo by vychádzali z útrob jeho vnútra, nijaké zákerné kŕče. Ničoho z toho sa nedočkal najmä vďaka jeho dnešným raňajkám. Tie boli snáď ešte aj lepšie, než tie včerajšie od Sunghi.

Yoongi bol prekvapený pohostinnosťou Jiminovej matky, ktorá naďalej neskúmala kto je a odkiaľ sa tu vlastne vzal. Bol síce presvedčený o tom, že Jiminove klamstvo sa neujalo a ona ho stihla prekuknúť krátko po tom, čo vypustil von to ľahké klamstvo, ale ďalej nevyzvedala.

No Jihyun bol celkom iný prípad. Nemal síce proti Yoongimu nič; veď sa ledva poznali, ale niečo mu na ňom drásalo pozostatky jeho chabého ega. To, ako sa vyjadroval o ňom samotnom a o svojom bratovi...Yoongimu to počas celého dňa vŕtalo v hlave.

Je Jimin naozaj taký, ako ho opisoval? Je to predsa jeho brat, musí ho poznať najlepšie...

Možno by si nad tým nemal toľko rozmýšľať a radšej si to sám overiť, no nie?

Po vyučovaní okamžite zamieril do knižnice, aby obsadil jediný školský počítač.

Našťastie sa v tejto neveľkej škole, nenachádzali nekonečné zástupy premotivovaných žiakov. Tí zväčša študovali doma alebo v kaviarniach, pretože tam sa vraj učilo a myslelo najlepšie. Yoongi doposiaľ nemal príležitosť na to, aby si to vyskúšal na vlastnej koži. No možno raz to skúsi. Možno.

Prešiel okolo skupinky šprtov, ktorí mali nosy strčené hlboko v tlstých knihách a usadil sa na rozhegľanú stoličku z minulého storočia.

Z vrecka košele vytiahol pamäťovú kartu, ktorú sa mu podarilo včera, na poslednú chvíľu, zachrániť a úspešne ju do zapojil.

Na nepatrný okamih sa mu srdce vyšplhalo až kamsi do krku, lebo sa mu zazdalo, že je prázdna, no nakoniec odhalila všetky svoje tajomstvá. Priečinky na nej boli naďalej nedotknuté; ani najmenšia z jeho prác nebola poškodená. Akoby sa skutočne stal akýsi zázrak, prstami si spokojne prešiel vo svojich plavých vlasoch a na perách sa mu objavil úprimný úsmev.

Vydýchol si od toho, ako mu zo srdca opadol ťažký kameň a oprel sa o chrbát stoličky, aby si prečistil svoje myšlienky a mohol sa mlčky poďakovať za to, že ho život neochudobnil aspoň o jeho umenie.

~

Počas cesty zo školskej knižnice si plánoval, kam zájde nasledovne. Keďže na hostel nemal dostatok peňazí a domov sa zrovna neponáhľal, zostalo mu celkom dosť voľného času, ktorý nemal ako vyplniť. Jedine, že by konečne zabŕdol do poctivého učenia a nabiflil sa na všetky predmety, z ktorých ho budúci týždeň čakajú testy. Na to bol však príliš lenivý.

Dnes sa síce práci nemohol vyhnúť, no tá ho čakala až okolo šiestej večera, pretože naňho vyšli iba nočné smeny. Nesťažoval sa na ne, predsa len počas nich dostával najviac príplatkov, lenže na druhý deň sa zakaždým len tak-tak vyhrabal spod perín. Každý ďalší deň bol preňho väčší a väčší masaker a on sa napokon pristihol pri tom, ako mu na každej hodine hlava neprestajne oťažieva.