black rainbowed fate

ouǝ ɟıuısɥǝp ɔɥɐdʇǝɹ

Jimin si jeho rozpaky všimol, a tak mu spolupatrične stisol ruku. Yoongi bol celý ľadový a jeho pleť ešte sinavejšia než za normálnych okolností.

Strachoval sa, že vezme nohy na plecia a popravde, vôbec by sa mu nečudoval. Stáť zoči-voči svojej najhoršej nočnej more, totálne bezmocný a neschopný čo i len urobiť krok vpred, muselo byť príšerné. Skrátka hotové šialenstvo.

Jimin si nedokázal poriadne predstaviť, čím všetkým si Yoongi počas detstva musel prejsť. Aké zverstvá musel znášať na svojej koži, aké nadávky prudko zasiahli jeho nevinné srdce, ako jeho bezbranná duša trpela...

„Yoongi?" palcom mu jemne prešiel po chrbte ruky ale nezdalo sa, že by bol duchom prítomný. Bezmocne zízal pred seba.

„Môžeš zostať tu," navrhol mu Junki, čo stál na prahu dverí. Brata mu prišlo taktiež ľúto, no za tú dnešnú arogantnú poznámku sa naňho ešte stále hneval.

„Možno by si ho mal poslúchnuť," pošepkal mu Jimin s úprimným úsmevom. „Poď, hyung. Sadneme si obďaleč a počkáme tu na nich."

Hyeonju Yoongiho zhoršujúci sa stav prehliadala. Oči mala zakliesnené na svojom násilnom manželovi, ktorý s ňou však odmietol nadviazať kontakt. V mžiku sa vrútila do jeho izby a nakrátko po nej vstúpil dnu aj Junki. Ten radšej Yoongiho ušetril ďalšej traumy a zabuchol za sebou ťažké biele dvere.

Yoongi sa znechutene zviezol na vysedený gauč naproti a skryl si tvár do dlaní. Opäť sa cítil pod psa a to najmä pre svoje neskutočne zahanbujúce strnutie. Akurát tak naznačil svojmu fotrovi, že má nad ním ešte stále moc. Nehľadiac na to kde je a ako ďaleko je, navždy ho bude v kútiku duše desiť.

Ja zbabelý parchant.

Ak by mohol, obrátil by to tu hore nohami. Prevrhol by každý sklenený stolík s vázami umelých kvetov, porozhadzoval by po okolí päťročné magazíny, čo ležali obďaleč...hádam by sa pokúsil  aj prevrátiť túto sto kilovú marhu na ktorej sedel.

Nie som nič viac než úbohý slaboch.

Ruky sa mu triasli od vypätia nervov, prstami si kŕčovito ťahal vlasy. Od sĺz nemal ďaleko, no čo by si o ňom Jimin pomyslel? Za dnešný deň toho sa naplakal toľko, že by sa mu nevyrovnala ani žiadna skupinka rozcítených báb.

„Yoongi," Jimin sa zľahka dotkol jeho tváre, ktorá už väčšmi nestudila. Práve naopak, horela ako keby mu pod kožou bublala krv. Žily na rukách mu vystúpili do popredia.

Ten letmý dotyk ho nachvíľu doviedol k iným myšlienkám. Skrotil ho ako dáku divokú šelmu a donútil ho sústrediť sa iba na vzájomnú prítomnosť s ustráchaným Jiminom. Tomu sa tvárou preháňali rozporuplné emócie.

„Som v pohode," vyjachtal zo seba, aby sa oňho prestal báť. 

Nefungovalo to.

„To ti už skôr uverím, že máš identické dvojča."

„Jimin, to nič nie je," navrával mu. „Všetko bude dobré."

„Myslím, že ja by som mal byť ten, kto ťa bude utešovať."

„Nechcem tvoju ľútosť," priznal sa mu. „Dnes si sa mi venoval až-až. Čo keby si sa vrátil naspäť domov? Ja by som potom za tebou-"

„Tak to si okamžite vyhoď z hlavy!" zamračil sa a prepálil ho karhavým pohľadom. „O žiadnom odchode s tebou nemienim diskutovať. Nie si plne pri zmysloch, Yoongi."

„Len sa mi trochu točí hlava," voľnou rukou si pomasíroval spánky.

Jimina tentoraz neťahal za nos. Naozaj sa mu pod vypätím udalostí začal pred očami obraz divne vlniť a zahmlievať sa. Obával sa, že by tu mohol čoskoro odpadnúť, pokiaľ by do seba nekopol aspoň pohár vody.