black rainbowed fate

B̷r̷o̷t̷h̷e̷r̷ ̷t̷a̷l̷k̷

Min Yoongimu sa domov nechcelo. Bodaj by sa mu aj chcelo, keď vedel, aké pohľady schytá ihneď ako sa pokúsi prekročiť prah dverí. Aspoň jeden z jeho rodičov bude takto skoro ráno určite doma, takže bude môcť zabudnúť na pokojné prekĺznutie do svojej tmavej izby, kde naňho už nedočkavo bude čakať prázdna posteľ.

Stojac pred vlastným domom sa nervózne poškriabal na zatýlku. Ani len netušil, či chce vlastne otvoriť tie dvere. Či by nebolo rozumnejšie byť počas celého dňa kdesi vonku; skrátka sa potulovať pusanskými uličkami a spoznávať čaro miestnych trhov.

Nebuď zbabelec, Yoongi. Stačí, že si to o tebe myslia - nemusíš im to ešte aj potvrdzovať. Neodbitne ho karhalo vlastné svedomie, vďaka čomu si musel zahryznúť do spodnej pery. Tá mu ešte stále prišla akási citlivá, akási zvláštna... Na tú včerajšiu noc sa neodvážil ani okrajovo pomyslieť.

Bol to omyl. Bodka. Koniec príbehu.

„Yoongi," Min Hyeonju sa objavila priamo pred ním. Nakoľko sa utápal v pavučinách myšlienok, neuvedomil si, ako dlho už postával pred domom.

Pozdvihol k nej svoj zrak; k osobe, ktorú si nesmierne vážil, no zároveň pri nej mocne zatínal zuby, pretože sa mu do očí valili nekontrolovateľné známky sĺz. Prečo? Pretože si myslel, že aj keď nik pri ňom nebude stáť, ona bude. Vždy. Ako správna matka, ako večný ochranca, čo mu posvieti na zahatanú cestu lucernou. Zjavne však nie.

Zrovna sa chystala do práce. Kľúče od domu si balila do jednoduchej čiernej kabelky. Nebola vysoká, len o čosi nižšia od Yoongiho, s tmavými vlnitými vlasmi zviazanými veľkou tučnou sponou vzadu na temene hlavy. Občas, akonáhle sa usmiala, sa jej zvykli v lícach prehĺbiť nepatrné jamky. A jej tvár...
Jej tvár bola najkrajšia, akú kedy za svoj život videl.

„Bol si preč veľmi dlho. Kde si spal, ak nie doma?" Vyzvedala starostlivo, avšak sama si dobre uvedomovala, prečo jej syn konal ako konal. Prečo sa to všetko vyhrotilo do obrovského konfliktu, čo sa skončil jeho odchodom. Po zvyšok noci si lámala nad tým myseľ, od strachu o Yoongiho nemohla zažmúriť ani jedno oko.

„Yoongi...počúvaš ma vôbec?" Kontrolne sa ho spytovala, opatrne mu kladúc na plece ruku.
Kým stihla dokončiť svoj letmý pohyb, už-už sa jej striasol i obchádzal ju smerom ku vchodovým dverám.

Bez vyrieknutia slova, pozdravu, hoci aj nadávky, sa jej vyhol akoby preňho bola iba vzduchom.

Yoongi, ona má na tom podiel viny taktiež. Nielen tvoj otec.

Srdce mu šlo bolestne vyskočiť z hrude pri ignorovaní osoby, ktorá mu bola hádam najbližšia, lenže on musel. Musel urobiť ten pomyselný krok vpred, napriek tomu, že bol neslušný. Napriek tomu, že sa márne pokúšal zabudnúť na včerajšiu noc strávenú s Jiminom, vohnalo mu to do žíl novú silu bojovať.

Nie je zlé byť iný. Je zlé, ak si niekto myslí, že byť iným je zlé...

Nepotreboval nijakú ľútosť, nepotreboval agresiu, nepotreboval ani súcit. Potreboval iba pochopenie. Akceptovanie. Slová, ktoré by ju najväčšmi potvrdzovali. Nič viac.

Úpenlivo pozoroval strop vo svojej detskej izbe, pod ktorým dezorientovane lietala malá mucha. Niekedy sa ich sem nahrnulo veľa, keďže sieťky na oknách boli na niekoľkých miestach potrhané.

Stará posteľ sa pod ním prehýbala ako keby naposledy skonávala, omietka sa začala odlupovať a skrine vŕzgať. Z jednej dokonca vypadla kovová kľučka.

Nelám si nad tým toľko hlavu. Radšej sa poriadne vyspi. Potom ti bude už lepšie myslieť.

Klavír bol jeho jedinou záchranou. Bol aj jeho terapistom a poskytoval mu všetku chýbajúcu lásku, ktorej sa u rodičov až tak nedočkal.