black rainbowed fate

𒆜ɮʊֆʏ ʍօռɖǟʏ 𒆜

Yoongi znášal začiatok ďalšieho týždňa dosť ťažko. Z postele sa mu nechcelo ani päty vytiahnúť, v hlave mu zunelo, akoby do seba obrátil dve fľašky zriedeného vína.

Keď sa Jimin konečne umúdril a v nedeľu večer sa zavesený do jeho najlepšej kamarátky objavil v obývačke, nevenoval mu ani letmý pohľad. A to mu prišlo naozaj zvláštne, pretože Jimin z neho spúšťal pozornosť len veľmi ojedinele.

Yoongi rozmýšľal ako ho osloviť, lebo vo vzduchu visela napätá atmosféra. Rozhovory neboli zrovna jeho silnou stránkou a pochyboval, že by Jimin túžil po akejsi zanietenej debate.

V pondelok sa deň v škole vliekol najpomalšie. Od toľkej nudy mu hlava padala na lavicu a oči sa mu prirodzene zatvárili pri civení na tabuľu s matematickými vzorcami.

Koho by už len matika mohla baviť?

Pomyslel si gániac na svojho spolusediaceho, ktorý takmer zlomil hrot ceruzky od svižného písania výsledkov do zošita.

Yoongi sa celým vyučovaním ledabolo pretĺkal a väčšina učiteľov nad ním už rezignovala. Výnimkou nebola ani učiteľka matematiky, čo ho síce zakaždým upozornila, aby začal dávať pozor, ale trestu sa vyhol bez najmenších komplikácií.

Nedalo sa čudovať, že ostatní si ho ihneď zaškatuľkovali ako toho lajdáka, čo nie na nič dobrý.

„Hej, Min!" hlas spoza jeho chrtbta vyrukoval rozjareným tónom.

Yoongi sa potichu nadýchol a tuhšie zovrel okraj svojej školskej skrinky. Namiesto učebníc v nej zívala prázdnota a občasné pavučiny.

„Čo chceš, Hyungchul?"

„Pozrime sa. Niekto dnes o sto šesť na všetkých vôkol seba prská. Čo tá nevraživosť, kamarát?"

Hyungchul sa nedal nijako odbiť, lebku mal tvrdšiu než veľryby a cudzie názory, pocity a postrehy, si iba málokedy pripúšťal k srdcu.

„Daj mi pokoj," povedal mu Yoongi so vztýčeným ukazovákom.

„To by som naozaj rád, Min..." na nepatrný moment sa pohral so svojimi dlhšími vlnitými vlasmi a našpúlil pery, „ale snáď nemáš pamäť o veľkosti priemerného škrečka. My sme nezabudli na to, čo si urobil Yoonjinovi, takže sa prestaň hrať na drsňáka."

„Yoonjin je idiot," prehlásil bez strachu, „dobiedzal a doplatil na to. Radím ti, aby si sa z jeho chyby poučil a šiel mi z cesty, lebo lepšie ako on určite nedopadneš."

V tom okamihu sa školský zvonček rozčertil a oznámil poslednú vyučovaciu hodinu.

Netrvalo ani minútu, kým sa ostatní študenti pobrali naspäť do svojich kmeňových tried a Yoongi sa s Hyungchulom sami ocitli na prázdnej chodbe.

Jeho sok však nestrácal žiaden čas a pritisol Yoongiho o zatvorené skrinky, ktoré pod jeho váhou nahlas zarachotili.

„A ja ti zas radím, aby si si svoje slová premyslel skôr, než niečo povieš. Je mi z teba zle," znechutene nad ním pokrčil nosom počas toho, ako si ho premeriaval od hlavy až po päty. „Tvoja brašna, topánky aj nohavice sú od dlhovekosti poriadne vyšúchané. Naparuješ sa, ale nemáš čím. Si obyčajný chudák, Min, no tvoje ego si tú pravdu nechce pripustiť. V hĺbke svojej duše ale vieš, že ja a Yoonjin sme tisíckrát lepší než-"

„Pán Lee a pán Min, čo vy dvaja tu robíte? Nemáte byť na vyučovaní?" ako na zavolanie k nim doľahla otázka učiteľa, ktorý len tak-tak držal vo svojom náručí štós papierov.

Hyungchul okamžite povolil svoj stisk a previnilo sa usmial. „Prepáčte, akosi sme sa nechali uniesť horlivou debatou. Už sa to nebude opakovať, pane," pokorne sa mu uklonil a vycúval z celej šlamastiky, ako keby sa nechumelilo.