black rainbowed fate

𝕚𝕥'𝕤 𝕒𝕓𝕠𝕦𝕥 𝕪𝕠𝕦, 𝕟𝕠𝕥 𝕒𝕓𝕠𝕦𝕥 𝕥𝕙𝕖𝕞

Ako mal reagovať? Mal mu jeho náklonnosť oplácať? Mal ho od seba odstrčiť? Mal mu jednu vraziť? Či mal rýchlo siahnuť po kľučke a brať nohy na plecia skôr než sa mu pod tou euforickou chvíľou podlomia kolená?

Rodičia mu nikdy nerozumeli; to všetko bola len komplikácia, ktorú nedokázal naďalej zniesť. Nedokázal zniesť pravdu, že navždy bude v ich očiach vyvrheľom a nedostatočným synom, čo sa prírode drzo obrátil chrbtom. Až teda na ten rozdiel, že si túto cestu sám nezvolil.

Predtým ako stihol väčšmi popremýšľať nad svojou rodinou, Jimin zrazu prerušil ich bozk.

„Je to už v poriadku?" Ozval sa, keďže Yoongi stále tápal v mysli po vhodných slovách.

Takto, s odstupom nejakej tej minútky, pociťoval istý dozvuk cudzích chutí, ktoré mu zostali hrať na perách. A skutočne, chutí ako...

„Mal som prednedávnom jazmínový čaj," všimol si jeho nebadanú reakciu a schuti sa zasmial: „Ja zase cítim ten čerešňový koláč. Musím uznať, že je naozaj výborný."

„Dnešnú noc sa dejú samé čudné veci," podelil sa o svoj názor Yoongi a následne sklonil hlavu tak, až mu plavé vlasy priveľmi spadli do čela, „radšej na to obaja zabudnime. Musím ísť domov. Peniaze som nechal na stole."

Jimin nechápal tomu plachému cudzincovi, čo mu pomotal celý svet. Myslel si, že mu jeho bozk nebol nepríjemný, ba naopak, že sa mu to páčilo. Možno je to tým, že má strach. Bojí sa pripustiť si realitu, pretože tá sa len sťažka akceptuje. Ani nie tak ľuďmi, ako samým sebou. Taktiež si prešiel podobnou fázou, kedy sa neznášal za to, že nemôže byť ako jeho mladší braček. Aj keď ho dievčatá stále rovnako fyzicky priťahovali. Neskôr sa s tým všetkým vyrovnal, našiel svoj vnútorný pokoj. Min Yoongi však, na rozdiel od neho, bojoval so sebou ako lev.

„Dobre," prikývol a máličko sa uklonil, „ďakujeme za návštevu. Dúfam, že sa tu zastavíš ešte niekedy na náš čerešňový koláč."

Yoongi zaváhal. Park Jimin ho síce nechal ísť a neobťažoval ho ďalšími náruživými dotykmi, čomu sa divil. Presne tak naňho totiž pôsobil, no zjavne sa zmýlil. Asi taktiež pochopil, že ešte nie je pripravený na to, aby čelil svojej prirodzenej túžbe v plnom rozsahu...ale mal pravdu? A čo vlastne chcel Min Yoongi? Po čom naozaj jeho duša túžila?

Jimin si konečne po dlhom pracovnom dni mohol zo seba zvliecť špinavú zásteru, ktorú mu dneska stihlo obliať zhruba päťročné dieťa zázvorovou limonádou. Potiahol uzol, ktorým ju mal upevnenú okolo pásu; dokým však stihol dokončiť letmý pohyb zápästím, niečo - alebo skôr niekto, - ho silnejšie pritisol k stene.

Min Yoongi. Ako inak. Že by nakoniec dospel k svojmu finálnemu rozhodnutiu? Napriek hustému prítmiu, čo tu navôkol panovalo, mohol badať tie drobné plamienky, ktoré sa mu zrodili v takmer úplne čiernych očiach. A zároveň s nimi aj slzy.

Tie sa koniec koncov schopne prešmykli do ich bozku, kde sladkú opojnú chuť vystriedala tá slanšia. Min Yoongi nebol vôbec ako Jimin. Ani povahovo, ani výzorovo a vlastne asi v ničom. Jeho bozky boli dravé či dokonca chtivé, cez to všetko však nesmelé a prirýchle. Jimin si nemohol naplno vychutnať jeho prítomnosť, nakoľko nikdy netrvala viac než zopár rýchlych sekúnd.

Nie...takto sa mi to nepáči, zamračil sa, dokým nepresunul svoju ruku okolo Yoongiho šije a trochu ho neodsunul ďalej, aby s ním naďalej neprerážal stenu.

Hneď ako Yoongi prerušil ich kontakt, začal byť opäť raz nerozhodný. Bol to predsa len dobrý nápad, alebo nie?

Jimin naoko hral, že si jeho rozcítenie nijako veľavýznamne nevšímal, lenže takýto odmeraný postoj mu dlho veru nevydržal. Rukávom svojej ľanovej košele zotrel posledné viditeľné pozostatky jeho sĺz.