black rainbowed fate

ʜᴇʟʟᴏ ᴍᴏᴍ

Na Yoongiho po niekoľkých strastiplných hodinách rozvozu pizze doľahla úzkosť. Bolo už osem hodín večer, slnko sa lenivo šuchtalo k obzoru a jeho telom prešla vlna obáv. Práve dnes sa mal stretnúť so svojou mamou a vysvetliť jej, čo sa vlastne stalo. Prečo nemôže naďalej okupovať svoju izbu, prečo sa otec tvári, že jeho mladší syn neexistuje a kam sa to vlastne uchýlil, keď ho surovo vyrazil z domu. Už teraz vedel, že bude pod paľbou starostlivých a možno i hysterických otázok, na ktoré sa vôbec netešil. Nemohol sa však svojej mame vyhýbať naveky.

Nezastavil sa ani u Jimina, aby sa prezliekol do pohodlnejšieho oblečenia, ktoré by nedrásalo kožu na krku. Aj tam, v kaviarni, by určite čelil nevítaným otázkam.

Namiesto toho sa teda rozhodol, že sa na toaletách pizzerie prevlečie do svojej školskej uniformy. Nebola síce boh vie čo, dokonca bola pokrčená a na rukávoch ušpinená od paradajkovej polievky, no stále bola krajšia ako tá otrasná pracovná polokošela.

A tá hnusná svetlo zelená farba. Fuj!

Zatiaľ si však dával načas. Do nemocnice sa neponáhľal, aj tak tete sľúbil, že sa zastaví až okolo jedenástej. Dovtedy si mohol zrovnať myšlienky a vymyslieť počiatočný plán, ako sa ospravedlniť Junkimu. Jeho podobizeň videl každú noc za zatvorenými viečkami. Ten jeho prísny pohľad, ktorý dokázal väčšmi súdiť než chápať. Upravený vzhľad a sako bez najmenšej smietky boli odjakživa jeho poznávacími znakmi.

Ak by ich oboch postavili vedľa seba, hádam by si nikto netrúfol tvrdiť, že sú príbuzní.

Dúfam, že aspoň Jiminovi sa podarilo udobriť s Jihyunom.

Áno, neustále sa vracal k dnešnému ránu, kedy sa Jimin horúčkovito núkal, že vezme Jihyunovu povinnosť na vlastné plecia. Bol tak nesmierne pohrúžený, že sa to dotklo aj Yoongiho. Nerád by sa pozeral na jeho sklamaný výraz po ďalšom nezdarenom pokuse. A ešte menej rád by počúval jeho užialené srdiečko. Niežeby ho otravoval, práve naopak, ale Jimin to občas (väčšinou) skrátka preháňal. Aj z úplnej maličkosti zvládol vykúzliť tú najväčšiu pohromu.

Akurát, keď nad tým dlhšie premýšľal, mobil mu vo vrecku nohavíc zavibroval. Nepochyboval, že prichádzajúca správa bude od jeho teatrálneho spolubývajúceho.

Od Jimin~ah o 22:13 - Tak čo, hyung? Už si na ceste za svojou mamou? Nezabudni ju odo mňa pozdravovať a povedz jej, že sa u mňa máš ako v bavlnke.

Yoongi nad tým iba zagúľal očami a pobavene sa na obrazovku mobilu zaškľabil.
Typický narcis Jimin. Ten si snáď nikdy neodpustí sebachválu.

Yoongi by mu aj odpísal, ale radšej sa nechcel rozptyľovať Jiminovými správami. Už musí počkať iba necelú hodinu a bude stáť zoči-voči svoje mame.

Úprimne, bál sa. Bál sa jej názoru na to, prečo ho otec vyhodil z domu. Bál sa, že sa pred ňou rozcíti ako preafektovaná pubertiačka a nezmôže sa ani dokončiť vetu. To všetko by ho zahanbilo natoľko, že by hádam aj ušiel.

Akoby si toho neprežil už dosť. Chcel po živote až tak veľa? Normálnu rodinu bez otca gambléra a ožrana v jednom, mamu, ktorá by bola silná a vzoprela sa nešťastiu vlastného osudu a brata, čo by odmalička nebol tatinkovým favoritom?

Ách, Yoongi. Prestaň si zaťažovať hlavu vecami, ktoré nemožno zmeniť. Iba ti to škodí.

Do nemocnice prišiel na minútu presne a to najmä kvôli tomu, že sa okolo tej mohutnej bielej budovy ponevieral už nejaký ten čas. Obdivoval kvetináče s ihličnatými stromčekmi a sem-tam sledoval ľudí na lavičkách.