black rainbowed fate

ɬҽαʋιɳց

Tentoraz ho od seba úspešne odstrčil. Najmä aj vďaka tomu, že mu nezabudol oplatiť to zákerné dupnutie po nohe.

Zatiaľ, čo Jimin syčal i hrešil od bolesti jedna radosť, Yoongi sa dokázal sústrediť len na očný kontakt so svojím otcom. Ten zazeral nepriateľsky, pery sa mu zvinuli do opačnej grimasy ako do úsmevu a Yoongi iba nasucho prehltol.

Prosím, to nie! To je len hlúpe nedorozumenie. Prisahám!

Jeho otec mu nevenoval viac pozornosti. Obrátil sa mu chrbtom a rozhodnými krokmi si razil cestu na stanicu metra, aby stihol čo najskôr prísť domov. Momentálne mal oveľa dôležitejší dôvod na to, aby si neurobil ani tú najmenšiu prestávku v bare.

„Hej, počkaj predsa! Kam sa tak ženieš?" vykrikoval po ňom Jimin ešte stále skackajúc na jednej nohe. Nezmohol sa však na nič iné ako na sledovanie Min Yoongiho, ktorý čo najrýchlejšie nasledoval stopy svojho otca.

Nehovorte mi, že ho budem musieť zasa naháňať . A navyše ešte s boľavým chodidlom!

~

Yoongi došiel domov krátko po tom, čo ho stihol predbehnúť otec. Schody bral po dvoch či dokonca po troch, dych mal plytký od toľkej snahy doraziť sem.

Junki nebol doma, s najväčšou pravdepodobnoťou sa premával s priateľmi po drahších bistrách, a jeho mama bola v práci.

Otec sa drzo prehraboval v jeho veciach, všade spôsoboval ešte väčší neporiadok. Vyhádzal mu zásuvky plné ošarpaných kníh a aj zdrapy papierov; zo skrine letelo všetko oblečenie, ktorého aj tak bolo až smiešne málo. Na starom klavíri si vybil zlosť tak, že ho z celej sily prevrhol a s rachotom sa jeho klávesy rozutekali po podlahe.

No jeho najvzácnejší majetok - laptop, v ktorom ukrýval svoje záľuby či hĺbavé myšlienky, bez zaváhania, šmaril von oknom.

Yoongi vo svojej izbe stál ako obarený, neschopný nič povedať, pretože nedokázal uveriť ani vlastným očiam. Otec ničil iba z čistého amoku neuvedomujúc si, že tie veci sú oveľa cennejšie ako tisíc wonov.

Yoongimu sa do očí vtisli slzy akonáhle spozoroval, že jeho laptop ten krutý pád nemohol za nijakých predpokladov prežiť. Razom prišiel o celú svoju tvorbu, o svoje texty, o svoj skromný denník, do ktorého si sem-tam za čas pár slov zapisoval. Nielenže ho otec ukrátil o slobodu a povelil ho neprimeranými povinnosťami, ktoré sám sebe zanovito odopieral, ale aj zničil to posledné, čo ho kedy učinilo trochu šťastným.

„Otec! Už dosť," pokúsil sa ho zastaviť a chytiť ho zozadu, aby sa prestal navôkol oháňať rukami. Vyzeral ako obyčajný šialenec; vlasy mal rozstrapatené, v očiach odraz čistej hystérie, po krku mu stekali dlhé kropaje potu práve tadiaľ, kde mu od zlosti navierali mäsité žily. A Yoongimu sila vtedy ani zďaleka nestačila na to, aby dokázal potlačiť jeho besnenie.

Otec ho prudkým pohybom sotil na zem, rovno vedľa rozbitých kláves starého klavíra. Jeho neznášanlivosť len vzrástla, nahromadila sa v ňom ako nebezpečná para, ktorá potrebovala čo najrýchlejšie uniknúť von.

Pokiaľ si o ňom Yoongi doposiaľ myslel, že bol bezcitný či surový, tak teraz jeho slová naberali na skutočných obrátkach. To badateľné opovrhnutie v tvári, tá najvýraznejšia nechuť na jazyku; nič z toho sa nedalo sebaviac zamaskovať. 

Yoongi presne vedel, čo vtedy Jongsuovi bežalo hlavou.

„Ty sa ani len neopováž osloviť ma ako svojho otca," prehlásil chladne. Agresia mu priam ukážkovo hrala vo vráskach, avšak jeho hlas bol nanajvýš strohý.