black rainbowed fate

𝔯𝔬𝔬𝔪𝔪𝔞𝔱𝔢𝔰?

 Dalo by povedať, že Yoongi ani poriadne nevnímal, keď prekračoval prah známej rodinnej kaviarne, kam v ten osudný upršaný večer omylom vkročil. Ak by vtedy bol vedel, aké komplikácie mu toto všetko spôsobí, radšej by sa jej vyhol oblúkom. Teraz už však bolo neskroro plakať nad rozliatým mliekom.

Nechcel prijať pomocnú ruku od nikoho. Mnohým ľuďom ublížil a strániť sa ostatných vôkol seba bolo preňho tak typické. Yoongi sa bál, že by nakoniec zlomil srdce každému koho mal kedy rád.

Jimin sa zas nenechal odhovoriť od svojho plánu. Pocit previnenia v ňom zápasil so zdravým úsudkom. Sám vedel, že nebyť jeho vtieravosti a sápania sa po ňom zo všemožných uhlov, možno by dnešný večer vyzeral úplne inak.

Matka ma zabije ak zistí, že tu bude s nami bývať...

Na druhej strane, nemohol ho predsa nechať vyspávať kdesi na špinavých uliciach.

Jimin hlúpo dúfal, že Yoongiho otec po niekoľkých hodinách prehodnotí svoje kruté stanovisko. Veď potrebuje len trochu čas, a potom bude všetko okej. Yoongi sa vráti naspäť a všetci budú šťastní. 

No nemohol mať ani tie najmenšie potuchy o tom, ako veľmi sú rozvrátené ich rodinné väzby. Nemal žiadne predstavy o tom, čo sa za stenami toho domu častokrát odohrávalo.

„Choď prvý," jemne ho popostrčil vpred, keď sa priblížili ku schodisku. Podľa Jimina bolo menej pravdepodobné, že si jeho rodičia všimnú Yoongiho ako prvého, pretože pôjde s istým náskokom, zatiaľ čo  sa on môže pomaličky ťahať za ním. O neželané odhalenie však nakoniec nebolo núdze, pretože kaviareň bola na svoje pomery až príliš preplnená ľuďmi či neustále ohúrenými turistami. Za to množstvo zákazníkov bol pravdepodobne zodpovedný obrovský lejak, ktorý vonku vystrájal. A Práce bolo všade priveľa; Jihyun sa ledva stihol točiť medzi stolmi s plnými táckami v rukách.

Budem sa musieť vrátiť a pomôcť im.

Min Yoongi nebol zmätený ohľadom toho, ku ktorým dverám mal zamieriť. Už raz mal tú česť vstúpiť dnu.

Jiminova izba bol jeden veľký neorganizovaný chaos skombinovaný s výbuchom masy oblečenia a rozbalených balíčkov solených zemiakových lupienkov a opraženej karamelovej ryže.

Yoongi nad tým len znechutene zvráštil nos. Naposledy sa mu nejavilo, že by sa tu nachádzal taký ohromný bordel.

„Cíť sa tu ako doma," Jiminovi z úst vykĺzla otrepaná klišé fráza a už-už otváral svoju skriňu, aby z nej vybral nejaké nepokrčené oblečenie. No aj jeho vyrovnanosť bola pomerne diskutabilná, nakoľko na skladanie bielizne bol zjavne rovnako talentovaný ako aj na upratovanie.

„Musím ísť za rodičmi. Vrátim sa zhruba o dve hodiny. Rob čo chceš, tamto na stole je môj laptop a hentam na poličke sú knihy od starkej. Možno niektorá pritiahne tvoju pozornosť," energicky vravel i následne po ňom hodil sivé tričko aj s teplákmi, „a prezleč sa. Nebudeš sa mi tu predsa pretŕčať v mokrých ponožkách."

Už iba kvôli tým tvojím rečiam by som to naschvál spravil...

Potom si Jimin vypomohol nohou, aby zo zeme zodvihol košeľu, čo vyzerala, akoby ju najmenej trikrát požula krava. Taktiež sa potreboval do práce prezliecť, no na vlasy mu nezostávali ani úbohých pár minút.

„Buď potichu, dobre?" zastavil sa vo dverách skúmajúc Yoongiho od hlavy až po päty, či náhodou nepodľahne jeho intenzívnemu zízaniu. 

Nestalo sa tak.

„A ty si tu nabudúce aspoň utri prach," zamumlal s prstami zakliesnenými v novom oblečení, ktoré od Jimina dostal.

„No to určite," odfrkol nakrátko predtým, ako sa za jeho chrbtom zatvorili dvere.