black rainbowed fate

ᵖᵉᵏⁱⁿᵍᵉˢᵉ

Čo to doňho zrazu vošlo?

Spytoval sa sám seba, no odpoveď mu už predom predložil samotný Min Yoongi. Popri ich neskorých večerných rozhovoroch sa mu neraz zdôveril s patáliami svojej zapeklitej rodinky. A nakoniec, nemohol sa čudovať jeho prudkej a nerozvážnej reakcii.

Yoongi sa možno ani tak veľmi nehneval na svoju mamu ako na Jongsua, ktorý ju nechutne využíval už cez dvadsať rokov.

Yoongi myslí hlavne na seba.

No opäť raz mu to nedokázal zazlievať. Stačilo smiešnych pár týždňov na to aby zistil, že Yoongiho vedel v minulosti oceniť iba málokto. Bolo prirodzené, že témy rozhovorov obracal výlučne na seba a túžil počuť slová pochvaly.

Asi sa musí veľmi premáhať.

No cez to všetko im pomohol.

Je jasné, že žiarlil a nechal sa zmietať svojimi neotesanými emóciami. Vyčítal mame jej ľahkovážnosť a chýbajúcu materinskú lásku. Veď vo všetkej tej hustej temnote bola jeho jediným oporným bodom. A predsa to teraz statne popierala.

Jimin sa neprikláňal na ničiu stranu. Obaja mali dobré postrehy a taktiež mali obaja čo to na rováši.

Yoongi vypochodoval z apartmánu bleskovou rýchlosťou nepresviedčajúc viac Jimina, aby prehodnotil svoj názor.

Nachvíľu ešte strnul na mieste, obzrel sa na zdesenú Hyeonju a vybral sa za Yoongim sám. Neočakával od jeho mamy, že by ho šla s ním hľadať. Očividne mala dosť práce so skrotením vlastných vzlykov.

Až tak veľmi sa však za Yoongim neponáhľal. Nemusel robiť naokolo povyk a utekať po koridoroch ako splašené zviera, pretože akosi podvedome tušil, že Yoongi nenaberie odvahu odísť až na druhý koniec Pusanu. Dokonca si trúfol polemizovať, že sa neodvážil opustiť ani len priestory hotela.

A tak sa úplne nonšalantne obšmietal po okolí, obdivujúc pomerne peknú architektúru a dizajn chodieb. S rukami vrazenými hlboko vo svojich vreckách brázdil zvedavými očami ďalších obyvateľov tohto trojhviezdičkového miesta. Od mladých párikov až po zazobané vdovy mu najviac učarovalo drobné stvorenie pobehujúce popri jeho nohách.

Guča dlhej pieskovej srsti po ňom brechala ako zmyslov zbavená a neustále ho potkýnala. Nešlo však o invázny stret a ani o nepriateľskú potýčku. Skôr toho otravného Pekinského palacového čokla zaujímal Jiminov podivuhodný mačací pach.

Stavím sa o päťtisíc wonov, že zo mňa cíti Eoullugi a jej tri roztomilé mačence.

Aj po piatich minútach, čo vystriedal jedno podlažie za druhé, sa ho rozštekaný pes držal ako kliešť. Pobehoval popri ňom a naradostene krútil chvostom.

Jimin sa naostatok zmieril s účasťou svojho nového psieho spoločníka a vzal ho na ruky. Vzhľadom na masívny vzhľad jeho lesklej srsti bol však ľahký ako pierko.

Prstami bezradne šmátral po jeho známke.

„Biscuit?" prečítal nahlas vryté písmená do fialového kúsku kovu. „To je teda otrepané meno. Ale milé."

Pes naňho iba tupo civel s hlavou naklonenou do strany. Poctivo sa nechal Jiminom niesť cez celučký interiér hotela, až kým nenašli tú správnu osôbku.

Min Yoongi postával pri zatvorenom bare, z ktorého aj v takúto skorú hodinu sálal pach cigár a kabaretu. Večer to rozhodne muselo byť dychberúce zákutie s ešte viac dychberúcou hudbou.