black rainbowed fate

ß͏r͏⊕͏†͏h͏ε͏r͏ †͏α͏ﾚ͏κ͏ p͏†͏.2͏

Junkiho sebavedomý duch neopúšťal ani v tých najtemnejších časoch. Tí, ktorí ho sotva poznali by na ňom nespozorovali žiaden náznak úzkosti alebo depresie. Večne sa pred svetom uzatváral podobne ako to robil aj Yoongi, ale túto svoju zlú vlastnosť nikomu nevyhadzoval na oči. Možno aj preto pred priateľmi, známymi, kolegami a rodinou vyzeral elegantne a prívetivo ako vždy. Za to Yoongiho pretvárka nebola vôbec presvedčivá.

Zatiaľ čo vedľa seba mlčky kráčali, ich bezslovnú debatu vypĺňal iba zvuk podrážok, ktoré sa stretávali s drsným betónom. Yoongi sa na svojho brata pozornejšie zapozeral.

Áno, výraz mal nemenný, skoro až totožný s tým, keď ho naposledy videl. Po tej hádke sa s ním neudobril a nenapísal mu ani len krátku správu na ospravedlnenie. Skrátka si to chcel nechať uležať v hlave a poriadne sa nad nasledovnými krokmi zamyslieť. Aká to škoda, že ho Junki v plánoch iniciatívne predbehol.

Pod zrakom sa mu črtali čierne šmuhy únavy. Za posledné obdobie sa Yoongimu naskytol podobný pohľad už snáď miliónkrát. V podobnom poľutovania hodnou citovom rozpoložení mal možnosť zastihnúť aj Jimina, Yoonjina, Nari, Jiminovu mamu...Toho smútku sa na povrchu razom vynorilo až neúnosne veľa. A čo bolo najhoršie, za väčšinu bol zodpovedný práve on.

„Vraj si bol v Tägu," Junkiho hlas znel cudzo, akoby pochádzal od niekoho iného.

„Urobil som si menšie prázdniny," slušne odpovedal, „s Jiminom."

„Tak s Jiminom," nachvíľu sa pousmial, no kútiky pier mu okamžite ovisli. „Ja som si myslel, že sa volá Bin Minsu..."

Nikdy nezabúdaš, že nie, hyung?

„Tomu som dal košom pred týždňom," zavtipkoval, „Jimin je lepší."

„Takže je to pravda," znenazdajky zastavil uprostred chôdze a zrak uprel viac k zemi ako na Yoongiho postavu. „Je to pravda, že?"

„Netvár sa, akoby si o tom doteraz nevedel. Sám si vyzvedal ešte prv, než som šiel s kožou na trh."

„Vedel som, ale počuť to z tvojich pier je zvláštne..."

„Ako to myslíš?"

Znova sa rozhýbali, aby nepostávali na chodníku ako takí dvaja čudáci. Cez to všetko sa naňho Junki odmietal priamo pozrieť. Radšej venoval zore oblohe a psom, ktorí boli k nemu až priveľmi prítulní. Najmä teda jeden jorkšírsky teriér, ktorý od neho nechcel odísť ani na príkaz svojej majiteľky.

„Stále som si robil nádej," vyšlo z neho. „Dúfal som, že iba laškuješ a nemyslíš to vážne. Možno som si aj myslel, že sa hľadáš a si otvorený novým skúsenostiam. Nebolo by to po prvýkrát, kedy sa niečo podobné stalo v našej rodine. Ale ty nie," opäť raz sa sám pre seba zaškľabil a odhrnul si z čela havranie vlasy.

„Chceš mi to vyčítať, Junki?" domyslel si Yoongi a nevraživo po ňom fľochol. Od brata nemohol vedieť, ako sa zachová, pretože bol vskutku nečitateľný. Aj keď momentálne skôr bezmocný. Nech bol však Junki akýkoľvek, o zranenie Yoongiho citov mu naozaj nešlo.

„Ani by mi to nenapadlo," pohotovo odsekol. „Iba sa smejem nad tým, ako veľmi vie osud prekvapiť. To je všetko."

„Nie si v poriadku," odbočil od témy, keďže mu tu niečo nesedelo. Následne pristúpil o pár krokov k nemu a podrobne preskúmal jeho zúfalú tvár. „Čo sa to s tebou deje, Junki?"

Neustále sa pokúšal uniknúť jeho prezieravosti, ale bolo mu to na figu. Nehľadiac na to, aký naštrbený vzťah mali a ako im ho naštrbil práve ich úžasný otec, Yoongi bol z jeho nezvyčajného správania zdesený. Akoby držal slzy ledva krajíčku a pochoval v sebe všetko, čo by nezapadalo do otcových ideálov. Čo ak je Junki taká istá bábka ako Jimin?