black rainbowed fate

𝑻𝒉𝒆 𝒇𝒊𝒓𝒔𝒕 𝒎𝒆𝒆𝒕𝒊𝒏𝒈

Nad Pusanom sa zmrákalo. Noc postupne naberala na intenzite, avšak krásu mesačného splnu zatieňovali oblaky napité dažďovou vodou. Yoongi, ktorý si razil cestu naprieč prázdnymi ulicami, by si ani vo sne nepomyslel, že dnes zmokne. Nie po tom, čo jeho pozornosť zaneprázdňovali omnoho väčšie problémy.

Jimin sa okamžite vrhol do upratovania stolov po posledných zákazníkoch. Tí mierne stratili pojem o čase, čomu sa ani nedalo diviť,- bol to mladý zamilovaný párik. Zopár krát im mal príležitost priniesť kávu či zákusok v podobe citrónového rezu. No i tak sa nad tým musel pousmiať . V očiach sa im odrážalo nefalšované šťastie, láska z nich priam sršala všade navôkol. Možno práve preto sa nijako veľavýznamne nehneval.

Teraz, ako vykladal stoličky na okrúhle drevené stoly, myšlienkami sa uberal k tomu momentu, čo mu spríjemnil každý stereotypný deň. Čoskoro si ľahnem do postele a budem sa môcť vyspať. Konečne.

Už-už bol pri konci večerného upratovania kaviarne, keď sa nad dverami rozoznel zvonček a dovnútra sa vrútil nový zákazník. Zákazník, ktorý zjavne nevie čítať odkazy na ceduli. Aish, mal som radšej rovno zamknúť... Skepticky si pomyslel, zmierený s tým, že bude musieť čeliť ďalšej drzej ľudskej bytosti, ktorá sa pozabudla.

„Obávam sa, pane, že budete musieť odísť. Už máme zatvorené."

„Ale dvere sú stále otvorené," namietol a flegmaticky si zložil stoličku pri menšom stole. Následne sa oň oprel lakťami.
„Dám si to najtvrdšie, čo tu máte."

„Pane..." Jimin za svojím chrbtom zaťal ruky v päsť, pretože jeho nálada bola odrazu pod bodom mrazu. Nemal najmenšiu chuť doťahovať sa s arogantnými ľuďmi. „Budete musieť-"
„Len jeden drink," prerušil ho cudzinec a vystrel sa. Konečne mu bolo vidno viac do tváre.
Uprel na Jimina svoje tmavé oči, v ktorých sa na prvý pohľad zjavila očividná úzkosť: „Prosím. Jeden drink, a potom odídem."

Jimin by hádam aj upustil tácku, ak by nejakú držal. Ani vo sne by si bol nepomyslel, že v tento sychravý večer uvidí tvár, ktorá by mu dokáže takto rozbúšiť srdce.

„Sme kaviareň. Alkohol tu nepodávame."

„Tak si dám zákusok. Najsladší aký máte."

„Prišli ste neskoro, pane. Všetko dobré sa stihlo predať, no pokiaľ ma pamäť nemýli, jeden kúsok čerešňového koláča by sa mal ešte nachádzať v chladničke."

„To stačí," prikývol nenáročne. Po mysli mu behali mnohé myšlienky odkazujúce na nenávistné reči otca, že by najradšej od zlosti prevrhol všetky stoly, čo tu boli.

Namiesto toho však zaryl prsty do svojich plavých vlasov a potichu ľutoval, že si radšej nevyhliadol bar, kde by ho so širokými úsmevmi pohostili fľašou alkoholu. „Ja idiot!" Zašomral si popod nos, akonáhle sa Jimin stratil za dverami pre personál.

Jimin bol z toho cudzinca celkom mimo a dokonca v rozpakoch? Poriadne si ani nevšímal kam kladie nohy a nešikovne zakopol o prázdnu plechovku, čo sa len tak bezprízorne ponevierala po zemi. Navyše, takmer miesto čerešňového koláča na tanier položil filet z lososa, pretože sa chladnička používala aj na rodinné účely.

Nemohol si pomôcť, niečo ho na tom neznámom votrelcovi zvláštne priťahovalo. Zaujal jeho oko, pasoval doň, ako keby bol jediný hodný jeho pozornosti. Po koženej bunde sa mu kotúľali kvapôčky jesenného dažďa, pleť mal akúsi sinavú, ba neprirodzene bledú, pery užšie s nádychom korálovej farby. No jeho oči boli tou najkrajšou dominantou zo všetkých. Vlastne sa nedalo tomu ani čudovať; cez oči človek dokázal úplne rozpoznať charakter toho druhého. A Jimin, chtiac či nechtiac, túžil zistiť viac. Keď už nič iné, tak aspoň jeho meno.