Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•7•

Prajem príjemné čítanie :)

|30.03.2021-utorok|

Celý víkend sa niesol v zvláštnej a napätej atmosfére, pretože o štvrtkovom incidente sa dozvedeli všetci. Ostatní chalani sa ma stále pýtali či som v poriadku a či niečo nepotrebujem. Tím Mercedesu mi chcel dať na víkend voľno aby som si oddýchla čo som zamietla. Potrebovala som zamestnať svoju myseľ. Pre moje šťastie sa to dostalo iba do uší chalanov a môjho tímu a nie na povedomie verejnosti. Nepotrebovala by som aby sa o tom písalo ešte na internete.

V pondelok poobede sme docestovali do Monaka, kde strávime týždeň a pól pauzy. Vybavili sme si nakoniec jednu veľkú vilu, kde budeme traja. Ja, Max a Daniel. Počas týždňa má prísť aj Victoria s priateľom a malým Lukom a chceli sme aby každý mal súkromie.

"Max, Daniel odchádzam! Neviem kedy prídem!" zakričím na celý dom v domnení, že ma budú počuť. Ak nie tak som im nechala odkaz na chladničke, ktorý si hádam všimnú. Moja cesta vedie k domu, ktorý dobre poznám. Strávila som tam veľa času a s rodinou, ktorá dom obýva si veľmi rozumiem. Tešila som sa na stretnutie, ktoré ma čakalo.

Už som bola pri ich dome, keď som videla Pascale, ako z kufra berie tašky s potravinami.

"Netreba pomôcť?" spýtala som sa jej, keď som k nej podišla bližšie. Jej telo sa strhlo a otočilo na mňa. Tašku, ktorú držala v rukách dala na zem a vtiahla ma do objatia, ktoré som jej opätovala.

"Ako to, že si tu?!" pozerala na mňa a jej tvár zdobil úsmev.

"Chcela som vás prísť pozrieť, už keď som v Monaku. Musela som vás vidieť. Hervé je doma?"

"Áno, poď dnu. Veľmi rád ťa uvidí." pani domu som pomohla vziať nákup dnu a moje kroky smerovali k obývačke kde spal na pohovke Hervé. Naposledy, keď som ho videla nebol taký chudý. Bol veľmi chudý a bolo vidieť, že síl nemá na rozdávanie. Preto som ho nechcela budiť a išla som do kuchyne, kde Pascale vykladala nákup.

"Spí, nebudem ho však budiť. Ako sa máte? Ako to zvláda Hervé?" obe sme sa posadili ku stolu a Pascal sa pousmiala. Bolo vidieť na jej očiach únavu ale aj šťastie.

"V rámci možností sa máme dobre. Hervé bojuje zo všetkých síl a všetci sme mu oporou. Chalani pomáhajú vždy, keď sú doma a snažia sa s ním stráviť čo najviac chvíľ. Je to ťažké ale netreba si situáciu sťažovať. Manžel stále spomína, smeje sa a berie všetko pozitívne čo je dobre. Ty sa mi pochváľ, keď nám Seb oznámil, že budeš znovu s nimi na závodoch bol ozaj šťastný."

"Potrebovala som čas pre seba a dostať sa cez moje city. Uvedomila som si, že mi to celé chýba. Bolo to len pár týždňov a mne chalani a ten ruch chýbal. Neviem si predstaviť, že by som s nimi už nebola. A áno so Sebastianom sme sa rozprávali ba dokonca trávime spolu čas ako kedysi." presne som vedela, že sa spýta na vzťah mňa a jej syna.

"Mrzí ho, že ti ublížil Luna. Dokonca som sa s ním ani nebavila." zasmiala sa na druhej vete čo mi vytvorilo úsmev na perách.

"To ste nemuseli. Stále sa mi ospravedlňoval, no uistila som ho, že to nemusí robiť. Sme priatelia a tí sa podporujú - " naše rozprávanie prerušil príchod dvoch dosť hlučných chalanov. Vety vo francúzštine sa z nich sypali, a keď nás zbadali sedieť v kuchyni sa zastavili a pozerali na nás.

"Ahojte." usmiala som sa na oboch načo ku mne podišiel Arthur, ktorého som objala.

"Prečo si nepovedala, že prídeš? Mohol som ho zdržať vonku." šepol mi do ucha načo som sa musela zasmiať. V anglicku mi povedal, že mi dá echo, keď Seb nebude doma. Predpokladám, že mu jeho brat zabudol zmieniť, že sa bavíme.