Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•22•

"Ja neverím...my sme to zvládli!!" zakričala mi do ucha moja najlepšia kamarátka. Obe máme oblečené šaty, tie jej jej zvýrazňujú bruško a moje obopínajú moje telo. V rukách držíme diplomy, ktoré sme si práve prevzali. Moja hlava stále nepoberá, že som zvládla ukončiť posledný ročník a je zo mňa Bc. Luna Garcia. Zdá sa mi to ako keby to bolo včera čo som nastúpila do prvého ročníka a bola som stratená.

Teraz tu stojím s hlavou hore a úsmevom na perách. Očami pozorujem moju rodinu a priateľov, ktorí sedia hneď v prvej rade. Na ich tvárach sú pyšné úsmevy a ak by mohli najradšej by zakričali, že na pódium stojí ich kamarátka. Verte mi Daniel,Max a Lando by to najradšej urobili ale stále sa držali na uzde. Môj priateľ, ktorý sedí vedľa mojej mamky ma pohľadom celú dobu upokojoval. Bola som nervózna a vďaka našej malej komunikácií na diaľku som sa cítila lepšie. To, že som tu mala mojich milovaných ľudí ma hrialo pri srdci a nemohla som byť šťastnejšia.

"Gratulujeme slečna bakalárka." akonáhle som vyšla z budovy školy ku mne prišli moji priatelia a rodina. Všetci chlapi držali v rukách veľké kytice, ktoré boli určené pre mňa. Už som to hovorila ale chlap v obleku a ešte s kyticou v ruke, tak na toho je pohľad na nezaplatenie.

"Ďakujem Lando.  Ďakujem vám všetkým, že ste tu boli. Znamená to pre mňa veľa, že ste túto chvíľu mohli prežiť so mnou." prehovorila som ku všetkým. Max, Lando a Daniel navštívili Slovensko poprvýkrát a bola som šťastná, že to bolo práve v túto nezabudnuteľnú chvíľu. Sú moja rodina a preto som chcel aby túto chvíľu prežili so mnou. Mrzí ma, že Lewis prísť nemohol ale chlapci mu natočili video, takže o nič nepríde.

"Sme rodina Luna, vždy ťa podporíme ako ty podporuješ nás." slová, ktoré vyslovil Max ma dojali. Povedali sme si viackrát, že sme rodina ale vždy to má pre mňa veľký zmysel, keď to počujem.

"Gratulujem zlato." okolo pásu sa mi obmotali ruky môjho priateľa, ktorý si ma pritiahol k sebe a vtisol mi pusu do vlasov. Jednu ruku som mu dala okolo pásu pričom z mojej tváre  neschádzal úsmev. Bola som úprimne šťastná. Ľudí, ktorých som milovala som mala po svojom boku, všetko išlo podľa plánu a teraz sa sústrediť na to čo nás čaká.

-----------------------------

"Luna!!!!" zakričal na mňa Sebastian, ktorého hlas bol zúfalí. Naša dnešná hádka vyvrcholila až som sa zobrala a išla som do hosťovskej izby, kde som trávila zo začiatku veľa času. Riadne som treskla dverami aby som tomu dodala efekt naštvanosti. Ihneď som to buchnutie dverami oľutovala ale rozhodne sa ospravedlňovať nebudem.

"Kurva neutekaj od problémov!" dvere sa rozrazili až buchli do steny. Na päte som sa otočila a zazerala som na neho.

"Nenadávaj. Neutekám len sa nemienim s tebou o tom už ďalej rozprávať. Nemá zmysle viesť takú konverzáciu, kde ideme od hádky." môj hlas vôbec nie je kľudný. Práve naopak som naštvaná do nepríčetnosti a keby môžem ho roztrhám na dva kusy. Neskôr by mi to však bolo ľúto no zlepiť by mi ho už nikto nepomohol.

"Prečo ma nevypočuješ? Môj názor si nevypočuješ?!!" zvyšoval hlas a ja som vedela, že naša hádka len tak neskončila.

"Vypočula som ťa!!!! Bohača Sebastian už stačí!" zvrieskla som z plných pľúc. Pomohlo to pretože sa zarazil a v izbe bolo ticho, ktoré by sa dalo krájať. Hádky kvôli maličkostiam boli normálna a vždy sme ich prešli bez problémov. Dnes však pán urazený nemal dobrú náladu a hádka vygradovala. Dnes mu všetko vadilo a áno vadilo mu aj to, že som sa rozprávala s chalanom, ktorý sa mi prihovoril na pláži. Bol to fanúšik mercedesu. No Seb musel stropiť scénu, kvôli ktorej sa teraz hádame. Našťastie sme doma iba my dvaja a nikto nás nemusí počúvať ako sa hádame.