Sebastian Leclerc
Láska k môjmu závodnému autu bola vždy silná. Okrem rodiny to bolo jediné čo som miloval. Nebezpečie, ktoré z tohto stroja vyžaruje ma priam priťahuje.
Strach nepociťujem. Na trati som ochotný nechať život aj svoju dušu.
Viera t...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Kde začať. Môj strýko sa volá Jules Bianchi. Vďaka nemu som začal jazdiť. Od malička ma brával s ním na trať. Keď som mal tri roky ma posadil do minikáry. Minikáry sú nemotorový šport, ktorý rozvíja zručnosť, cieľavedomosť a vyrovnanosť výkonu začiatočníkov. Sú od 5 rokov. Takže dva roky ma Jules učil trpezlivosti, zručnosti len aby som v 5 rokoch mohol ísť na závody. Jules v tom období jazdil GP2, to je o stupeň nižšie ako formula jeden. Vždy sníval, že bude jazdcom Ferrari. Každú voľnú chvíľu mi venoval. Chodil so mnou na dráhu, učil ma čo vedel on. Predával mi jeho skúsenosti.
Ako išiel čas tak som stúpal o stupienky vyššie. Začínal som na minikároch pokračoval som na motokáry, formula ford, GP3. Víťazil som, prehrával som no Jules tu bol vždy pre mňa. I keď mal svoje povinnosti, našiel si čas a prišiel ma podporiť. Vždy pred závodom prišiel ku mne, čupol si a povedal mi
"Zrak maj na trati, ruky na volante a hlavu čistú. Ak nemáš v hlave poriadok vysadni z toho stroja a rovno to zabaľ. Ak máš hlavu čistú budem sa na teba pozerať ako prejdeš cieľovou rovinkou medzi prvými. V neposlednom rade, buď opatrný"
V prvý deň, keď si mi povedala aby som bol opatrný si mi ho pripomenula. Nik iný iba on mi to vravieval. Iba on ma volal Sebi či Seb. Jules sa do formuly jeden dostal v roku 2011 ako testovací pilot, v roku 2013 debutoval v tíme Marussia F1 Team v prvých pretekoch. Na jeho prvých pretekoch som poctivo sedel boxe a pozoroval ho. Doslova som ho hltal očami. Na konci sezóny ostal na devätnástom mieste, čo ho netešilo. Bolo na ňom vidieť ako ho to trápilo a hnevalo. Ale do svojho závodného auta nikdy nesadol s plnou hlavou myšlienok. "
V izbe sa rozlialo ticho. Sebi ma pritisol ku sebe a nadýchol sa.
"Ak sa necítiš na to aby si pokračoval nemusíš..."šepnem, pretože z celého rozprávania som cítila tú bolesť. Bolesť, ktorou si znova prechádzal ako mi o tom hovoril. Pri niektorých spomienkach som cítila, že sa usmieva. Nebolo to avšak pre neho ľahké.
"Nie ja ti to chcem povedať... chcem aby si vedela o mne všetko. Len mi daj chvíľu."oprel si čelo o moje rameno a ja som jeho ruku, ktorú som držala jemne pohladila palcom po chrbte ruky.
"Rok 2014 bol jeho osudným. Odjazdil bezpečne 14 pretekov. Práve ten pätnásti bol Veľká cena v Suzuke. Pamätám si na ten deň, pretože som tam bol. Odštartovalo sa so safety carom
(p.a. formuly musia ísť za "bezpečným autom" nemôžu ho predbehnúť. Tým pádom im gumy chladnú a jazdia ako keby slalom aby ich zahriali. Toto auto sa používa aj pri nehodách na trati, aby spomalilo formuly a organizátori mohli bezpečne odstrániť zvyšky po nehode) ,
kvôli hustému dažďu, ktorý bol zapríčinený blížiacim sa tajfúnom Phanfone. Pred koncom pretekov začal dážď opäť hustnúť a v dôsledku pribúdajúcej vody stratil Adrian Sutil kontrolu nad autom v zákrute číslo 7. Na trať vyšiel žeriav, do ktorého o kolo neskôr Jules takmer čelne narazil. Preteky boli predčasne ukončené červenou vlajkou.
