Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•14•

Poprosím o prečítanie poznámky nižšie. :)

|16.04.2021-piatok|

Od utorka ubehlo pár dní, ktoré som trávila so Sebom a jeho rodinou. Závody vo Vietname sa zrušili tak mám dlhšie voľno, vďaka ktorému môžeme byť dlhšie s Pascale, ktorú sme nechceli nechávať samú doma. Arthur musel odísť na závody a Lorenzo mal prácu, ktorú nemohol dlhšie odkladať.

"Pascale? Môžem s vami na chvíľu hovoriť?" prihovorila som sa žene, ktorá posledné dni trávila len v kresle svojho nebohého muža. Bolelo ma srdce z toho vidieť ju zničenú a plánovala som splniť o čo ma žiadal Hervé v liste. Pascale si zaslúži mať úsmev na tvári a žiť.

"Samozrejme srdiečko." pousmiala sa na mňa a ukázala na sedačku nech si sadnem. Usadila som sa na kraj gauča, aby som bola bližšie ku kreslu kde sedela.

"Včera sme sa rozprávali so Sebastianom a dospeli sme k názoru, že by sa nám hodila spoločná dovolenka. Prvá zastávka budú Alpy a druhá bude Maldivy. Na obe pôjde aj moja mamina, ktorá vás chce spoznať. Viem, že je teraz ťažké opustiť tento dom ale bola by som rada ak by ste to zvážili." hovorila som opatrne, bála som sa ako zareaguje. Moja mamina je o tom informovaná tiež a súhlasila, že sa zúčastní. Otec žiaľ ísť nemôže pretože mu to práca momentálne nedovoľuje.

"Neviem či to je dobrý nápad, je to skoro." krútila hlavou a videla som na nej ako ju bolí strata.

"Chápem vás, len vám chcem niečo povedať. Hervé by si neželal aby ste smútili a bola smutná. Chcel by aby ste žili, vytvárala si nové spomienky a on vždy bude s vami. Zvážte náš návrh prosím."

S dovolenkou prišiel Seb, ktorý ma úprimne prekvapil a potešil zároveň. Ostať doma sedieť by neprospelo nikomu a ak by sme odišli ďaleko vytvorili by sme si nové spomienky a zároveň by sme boli spolu.

Pascale som nechala v obývačke a išla som navariť večeru. Od utorka sa starám o domácnosť a chcem pomôcť čo najviac. Robím to rada a aspoň si pri tom zamestnám hlavu. Začala som robiť ľahký šalát s kuracím mäsom, a to z dôvodu, že je to ľahké a mohla by to Pascale zjesť. Za posledné dni moc toho nezje, vždy sa mi však podarí do nej dostať aspoň pár súst.

|večera|

"Nechcem aby to vyzeralo, že nie som dosť silná a neviem ani navariť a postarať sa o domácnosť." ticho v jedálni prerušil Pascal hlas, načo sme jej všetci začali venovať pozornosť. Jej oči pozorovali mňa a rýchlo som pokrútila nesúhlasne hlavou.

"Ste silná Pascale, veľmi. Robím to rada a Seb mi dosť pomáha. Nelámte si s týmto hlavu. Nikto si o vás niečo také nemyslí."položila som vidličku na tanier a chytila som ju za ruku. Sedela som po jej lavici a jej syn po jej pravici.

"Chcem pomôcť najviac ako môžem. Vy si potrebujete oddýchnuť a zrelaxovať. Ak sa rozhodnete, že chcete variť alebo ísť do práce nikto vám nebude brániť. Budeme vás podporovať." uistila som ju a ona prikývla. Jej pohľad sa zameral na vázu pred ňou čo znamenalo, že sa zamyslela. Druhou rukou chytila svojho syna za ruku a obom nám stisla ruky.

"Ďakujem vám za nápad, ktorý prijmem. Mala si pravdu Luna, Hervé vždy chcel aby som sa usmievala a užívala si život. Rada spoznám aj tvoju maminu, takže kedy odchádzame?"

Jej rozhodnutie nás prekvapilo oboch. Samozrejme, že nás potešilo, že súhlasila. Na dovolenku jej plánujeme urobiť program aby sa nenudila a nemyslela na zlé veci.

Pozrela som sa na Seba, ktorý mal úsmev na tvári a dal svojej mame pusu na ruku.

"Zajtra ráno letíme. Akosi som dúfal a pevne veril, že povieš áno." jeho priznanie ma šokovalo. Nevedela som, že už kúpil letenky načo som ho kopla do nohy a jeho tvár sa skrivila do bolestnej grimasy.