Sebastian Leclerc
Láska k môjmu závodnému autu bola vždy silná. Okrem rodiny to bolo jediné čo som miloval. Nebezpečie, ktoré z tohto stroja vyžaruje ma priam priťahuje.
Strach nepociťujem. Na trati som ochotný nechať život aj svoju dušu.
Viera t...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Luna nie si žiadna kráľovná aby na teba lietadlo počkalo! Ak nestihneš lietadlo pre mňa za mňa choď do toho Španielska aj stopom! " z dola bol počuť krik môjho otca, ktorý pre mňa pripravil dva týždne dozadu jedno krásne prekvapenie.
|Dva týždne dozadu|
"Tatino toto mi nemôžeš urobiť. Prečo si nemôžem vziať aspoň Luciu?" snažila som sa na tatina spraviť mačacie oči aby povolil. Keď som však videla jeho neoblomný pohľad vedela som, že neuspejem.
"Nie Luna. Ideš tam sama! Ber to ako veľkú príležitosť. Škola je rada, že ideš na takúto dlhodobú prax. Dokonca ti to zapíšu ako 5 kreditov naviac." povzdychla som si. S ním sa hádať je ako keby hádžem hrach na stenu. Nebude ma počúvať. Viem že to je veľká príležitosť, uvedomujem si to, že tatino mi zariadil prax po ktorej by túžil každý. Je to ale veľké ALE. Budem preč od rodiny, priateľov a známych na minimálne pol roka.
Aby som vás uviedla na pravú mieru. Mám 21 rokov a žijem na Slovensku. Môj otec je španiel a preto mám španielske meno. Mamina je Slovenka. Spolu bývame od môjho narodenia na Slovensku. Od mala ma učili slovenčinu, španielčinu a neskôr na škole som sa začala učiť angličtinu a francúzštinu.
Môj tatino má v španielsku kontakty a preto nezaháľal, keď sa dozvedel, že Scuderia Ferrari hľadajú "podporu a bútľavú vŕbu" do ich tímu. Síce tento tím má sídlo v Taliansku ale pracuje tam tatinov známi, ktorý býva v španielsku. Po pravde? Absolútne netuším čo a kto je Scuderia Ferrari.
Keďže študujem psychológiu , tak si tatino povedal, že to bude dobrá prax pre mňa. Ale ako mám pomôcť niekomu a hlavne v niečom čo nepoznám?
|Prítomnosť|
Pozrela som sa na seba v zrkadle a prehliadla v ňom aj odraz mojej izby.
"Luna zvládneš to. Si mladá, šikovná a dokážeš sa prispôsobiť. Robíš to kvôli škole a pre seba. Aby si získala nové skúsenosti." prehovorila som na seba. V prvom rade samú seba upokojujem a v druhom sa povzbudzujem. Otočím sa ku svojim kufrom, ktoré mám položené pri posteli. Dva veľké kufre + jedna kabelka. Nie je toho zas tak veľa, i keď počítam, že sa vrátim ešte s minimálne jedným kufrom.
Otvorím dvere od izby a prejdem ku schodom. Ostanem stáť na vrchom schode a pozriem sa na otca, ktorý je nervóznejší ako ja. Podupkáva nohou na tom istom mieste, čudujem sa, že tam ešte nespravil dieru.
"Tatino ideš mi pomôcť prosím? Sama to nezvládnem." prehovorím na neho a on svoj pohľad zabodne do mňa.
"Bol som tam pred 5 minútami!!! Ja ťa roztrhnem v zuboch Luna!" rozhodil rukami, ktorými skoro trafil maminu. Pozrela som na neho s ospravedlňujúcim pohľadom a išla som do izby. Kabelku som si prehodila cez rameno a rukoväť jedného z kufrov som vzala a ťahala ho k schodom.
