Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•18•

"Zamiloval som sa do teba Luna."

Jeho oči sa vpíjali do tých mojich po celú dobu jeho rozprávania. Srdce mi búšilo rýchlosťou svetla, môj mozog veľmi pomaly poberal slová, ktoré vyslovoval. Palcom ruky ma neprestajne hladil po chrbte ruky, ktorú držal. Intenzívne som vnímala jeho dotyk a celkovú jeho prítomnosť. Môj pohľad padol na ružu, ktorú som držala v druhej ruke pritom mi v hlave blikla žiarovka.

"Takže si to bol ty s tými ružami." jeho pohľad sa zmenil na nechápavý a jemne nakrčil obočie.

"To ozaj povieš toto po tom, čo som ti tu svoje city prestrel ako na tanieri? Ty si fakt neuveriteľná...človek ti tu vyzná city, spraví romantiku a ty si v hlave dáš dve a dve dokopy s nejakými ružami." krútil hlavou a videla som na ňom ako ho to trošičku štve. Čakal inú reakciu ale ja som to musela povedať nahlas. Celú dobu premýšľam aký neznámi človek mi ich tam dal, bolo to naozaj strašidelné.

"No ale to tej neuveriteľnej ženy si sa zamiloval ako si pred chvíľou podotkol." na mojej tvári sa usalašil úsmev, ktorý bol viac než šťastný. Jeho celé vyznanie si zapamätám do konca života, pretože bol prvý čo mi povedal tak chaotické vyznanie. Pozrela som sa do jeho očí, ktoré vyžarovali lásku.

V hlave som mala zmätok, ktorý bolo pre mňa v tomto prípade novinka. Mala som v hlave mnohé otázky. Čo ak to nie je z jeho strany láska a ja sa spálim? Čo ak mi ublíži tým, že nájde lepšiu? Prečo práve ja a prečo teraz? Ruku, ktorú mi držal som si stiahla k sebe a otočila som sa na more. Na oblohe žiarili hviezdy, na ktoré som sa zahľadela. Hľadala som tie najjasnejšie a keď som ich našla vedela som, že sa na nás pozerajú. Pousmiala som sa a zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý som následne vydýchla.

"Vieš prečo som sa do teba zamilovala?" položila som to ako rečnícku otázku, preto mi na ňu nedal odpoveď. Postavil sa vedľa mňa načo som mala ľavú ruku vedľa tela. Jeho pravá ruka sa nenápadne obtrela o tú moju ľavú čo ma donútilo usmiať sa.

"Zamilovala som sa do maličkostí, ktoré si robil. Po každé si mi venoval úsmev, keď som sa na teba pozrela. Objal si ma kedykoľvek a nepotreboval si k tomu dôvod. Vždy keď som ťa potrebovala si bez slov stál pri mne a podporoval ma. Tvoje objatie sa pre mňa stalo bezpečným miestom, ktoré si mi vždy ponúkol. Keď sme boli vždy v neznámom meste a ty si išiel popredu tak si sa každých päť minút otáčal a uisťoval si sa, že som za tebou. Všímala som si toho, i keď si si myslel, že ťa nevidím. Pred každým závodom si ma objal a dal si mi pusu na čelo alebo do vlasov. Slovo, ktorým si ma vždy uistil, že si dáš pozor si mi dodával silu aby som sa toľko nebála keď si na trati. "

Pozerala som sa do diaľky a celú dobu som hovorila s úsmevom na tvári. V hlave sa mi vynárali spomienky, ktoré som práve opisovala.

"Najviac na tebe oceňujem bojovnosť, ktorú v sebe máš. Priletel si za mnou na Slovensko, len aby sme si všetko vysvetlili. Nikdy si mi nemusel nič kupovať, pretože čas, ktorý si mi venoval úplne nahradil dary, ktoré by nemali takú hodnotu. Úplne zbožňujem ako sa tešíš z maličkostí, ktoré ti vytvoria najväčší úsmev na tvojej tvári. Vždy som chcela aby si ten šťastný úsmev mal vďaka mne a - "

Nestihla som dokončiť vetu, pretože mi skočil do reči. Jeho hlas bol smutnejší a preto som sa na neho pozrela.

"Chcela si? Už nechceš?" nikto ho asi neučil aby neskákal do reči.

"Ty si neskutočný..." zhlboka som sa nadýchla a prevrátila som očami.

"Neskáč do reči Leclerc. Takže vždy som chcela aby si mal šťastný úsmev vďaka mne a chcem aby to tak bolo čo najdlhšiu dobu." jeho prsty preplietol s mojimi a jemne mi stisol ruku.