Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•15•

|18.04.2021-nedeľa|

Ráno bolo pre naše matky kruté. Obe sa sťažovali na bolesť hlavy a únavu, ktorá ich pohlcovala. Mladí ľudia znášajú lepšie po opilecké rána ako staršie dámy. Na raňajkách sme sedeli so Sebom vedľa seba a naše mamy sedeli pred nami. Neustále sme sa uculovali a veru bolo nám do smiechu. Obe sa totiž prehrabovali jedlom s podopretými hlavami o ruku a nedôverčivo sa pozerali na jedlo, ktoré bolo pred nimi. Vypili len víno a boli komické, neviem si predstaviť ak by vypili niečo tvrdšie.

"Takže dnes sa tešíte na tú dlhú prechádzku?" z jeho hlasu bol počuť vysmievaný podtón a z toho dôvodu som si musela dať ruku pred ústa aby som sa nerozosmiala. Dva pohľady, ktoré sa do nás vpíjali a zabíjali nás pohľadom sme obaja pociťovali a tak trochu sme boli škodoradostní, keďže sme do nich od rána rýpali. Ráno ako sa mama zobudila som začala pospevovať a ona sa tvárila ako pokazené mlieko pričom Pascale nebola na tom inak.

"Vychoď si to z hlavy Sebastian. Dnes ostávame na izbe a budeme pozerať filmy a spať."

"To je hrozné s vami. Vezmem vás na dovolenku a vy by ste iba na izby boli. ts ts ts vy postarší ľudia ste tak nudní a nič nevydržíte." krútil hlavou a ja som to už nevydržala a začala som sa smiať. Obe po ňom hodili obrúsok a ja som svoju hlavu schovala do jeho ramena aby som sa nemusela pozerať na ich pohľady, z ktorých by som sa istotne ešte viac rozosmiala.

"Sebastian Leclerc akí postarší ľudia?! Že ťa tá tvoja pusa nebolí!" jeho mama sa síce snažila tváriť veľmi nahnevaná avšak po pravde jej to veľmi neišlo. Chlap vedľa mňa sa začal smiať a očakávala som, že nám naše mamy dajú poza ucho alebo sa budú hrať na urazené. Stala sa presne druhá vec, kedy sa obe postavili od stola a bez slova odišli predpokladám do svojich izieb.

"Sebastian čo sa smeješ?" môj vážny tón mi dlho nevydržal a znovu sme sa obaja začali smiať. Ľudia v hotelovej reštaurácie sa na nás divne pozerali, ale nám to bolo ukradnuté. Moje srdce bolo šťastné, že sa Seb usmieva a smeje, pretože viem, že to bolo úprimné.

"Poď teplo sa oblečieme a ideme sa prejsť." prehovoril Seb, keď sa z cela upokojil. Raňajky sme už mali dojedené a preto sme sa vybrali do izieb kde nás čakalo prekvapenie. Sebova mama sa odsťahovala z ich spoločnej izby a moja mama mňa vysťahovala z našej izby do tej Sebovej aby sa Pascale mohla ku nej nasťahovať. Vedela som, že hrajú urazené ale neverila som, že to bude až také vážne.

"Ozaj? Správate sa ako deti." poznamenala som a moja matka mi zatvorila pred nosom dvere. Moja hlava nepoberala ich správanie ale dúfala som, že sa čoskoro u normalizujú. Za  dva dni letíme na Maldivy a chcela by som prežiť dovolenku v kľude a pohode.

Moje veci boli presťahované do Sebovej izby, kde som si dala teplé legíny, bundu a boty na von. Seb už mal naplánovanú trasu, ktorou pôjdeme a preto nás celú cestu viedol. Stretli sme pár ľudí ale zväčša sme naokolo nikoho nemali. Pešo sme mali približne tri kilometre malú dedinku, do ktorej sme sa chceli ísť pozrieť. Prechádzku sme si spríjemňovali rozprávaním. Cesta tak ubehla rýchlejšie.

Malebné mestečke, ktoré sa rozprestieralo pod horami bolo kúzelné. Budovy boli zachovalé z predchádzajúcich rokov. Uličky boli malé ale útulné. Človek sa tu cíti ako v rozprávke.

"Pôjdeme do toho obchodu? Kúpime aj mamkám nejaký suvenír." spýtala som sa ho s iskričkami v očiach. Celé ma to tu okúzlilo a ten malý obchodík, ktorý bol pred nami vyzeral ako z filmu Harry Potter, kde si bol Harry kupovať knihy.

"Kúpime každej víno." zasmial sa a ja som pokrútila nad ním hlavou. Vošli sme do obchodu, kde sa po ľavej stane nachádzalo schodisko na horné poschodie. Pozerala som sa okolo seba s údivom. Milujem iné obchody a rozhodne tento iný bol. Nájdete tu všetko od kníh, sviečok, vín, tričiek až po sladkosti. Sebovi som dala do rúk košík, ktorý bol za pól hodinu plný vecí.