Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•8•

|31.03.2021 - streda|

V rukách som držala malé stvorenie, ktoré na mňa roztomilo pozeralo. Jeho veľké modré oči skúmali moju tvár a jeho drobunkým prstíkom držal môj palec. Syn Victorie (Maxova sestra) je úplný anjelik, ktorý zatiaľ v mojom náručí ani raz nezaplakal. Nevedela som sa vynadívať na toto malé stvorenie, ktoré si ma ihneď získalo. Milujem deti a preto, keď mi Victoria dala Luku do náruče už som ho nepustila.

"Mám sa vôbec pýtať či mi ho dnes vrátiš?" zasmiala sa nado mnou Victoria, ktorá si všimla, že ich vôbec nepočúvam a moja pozornosť patrí celá Lukovi.

"Vic myslím si, že si našla perfektnú opatrovateľku." poznamenal Max načo sa všetci v obývačke zasmiali. Sedel tu Max, Victoria, Daniel, Tom (priateľ Victorie) a ja s malým.

"Mám taký pocit, že sa nám do neho zaľúbila." povedal Daniel, ktorý na mňa pozeral.

"Vidíš on má pár mesiacov a už sa do neho niekto zamiloval. Načo ty máš 31 rokov a stále si sám." vyplazila som mu jazyk načo on vysunul spodnú peru a hral sa na urazeného. Všetkým bolo jasné, že urazený nie je pretože mu cukali kútiky pier do úsmevu.

Malý zamrnčal načo som vrátila pohľad k nemu a na jeho tváričke bol jemný úsmev. Jemne som si ho k sebe viac pritisla. Naklonila som sa k nemu a venovala som mu malý božtek na nos.

"No nič tento týždeň už nezískame jej pozornosť." počula som Maxov hlas, ktorý jeho zistenie oznamoval ostatným. Očkom som sa na neho pozrela pričom na jeho tvári bol úsmev.

"Čo keby sa porozprávame Luna? Max mi o tebe síce veľa hovoril no rada by som sa s tebou viac zoznámila." pohľad som upriamila na Victoriu, ktorá mala na tvári úsmev. Úsmev majú s bratom rovnaký.

"Samozrejme, môžeme ísť hore, kde budeme mať viac súkromia." postavila som sa a aj s malým som vyšla do mojej izby. Mala som najväčšiu izbu čo v dome bola, pretože tak rozhodli chalani. Bolo mi jedno kde spím, pretože inak v tej izbe veľa času tráviť nebudem. Usadila som sa na posteľ a malého som položila doprostred postele, keďže spinkal. V izbe som mala menší gauč so stolíkom. Obe sme sa usadili na gauč, aby sme malého nezobudili.

"Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, Max mi na tú otázku nechce odpovedať a preto sa spýtam teba. Čo je medzi vami?" tak tá ozaj nechodí okolo horúcej kaše. Jej otázka ma prekvapila, pretože som nechápala na akom základe by si mohla myslieť, že medzi nami dvomi niečo je.

"Je mi ako brat, ktorého som nikdy nemala. Veľa mi pomohol počas toho ako som bola na Slovensku. Bol mi oporou volával mi, posielal mi fotky malého. Ale žiadny romantický vzťah medzi nami nie je. Niekedy je moc ochranársky a zazerá na každého kto na mňa pozrie, ale ozaj sme len priatelia."

On bol človek, ktorého ste v živote jednoducho chceli mať. Pomôže vždy keď môže, človeka rozveselí a ochráni. Síce navonok vyzerá ako keby bol stále nahnevaný no opak je pravdou. Je s ním veľa srandy a srdce má zlaté.

"Berie to tak aj on? Nechcem aby sa sklamal. Keď sa rozišiel s ex priateľkou dosť ho to vzalo."

"Ja viem, riešili sme to spolu. Uisťujem ťa, že aj on to tak berie. Sme priatelia, a pokiaľ viem už dačo rieši s jednou slečnou." tajomne som sa usmiala a on len prekvapene zamrkala.

"To mi nepovedal! Kto to je? Ako sa volá?" začala ihneď vyzvedať a ja som sa uchechtla.

"Spýtaj sa brata, to by mal byť on kto ti to povie." nemám právo hovoriť o dievčati, o ktoré má Max záujem. Mal by to byť práve on, kto jej to povie.