Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•16•

Luna

Odísť bez slova bola pre mňa ťažké, no iná možnosť mi neostávala. Ak by som neodišla mohla som prísť neskoro. Pred odchodom som sa snažila odchytiť Sebastiana aby som mu povedala čo sa deje. Chcela som aby to vedel odo mňa, aby sa nenahneval.  V ten deň čo som odišla mi volal aj Lewis, Mattia a Vettel, že mu to povedali a aká bola jeho reakcia. Od toho dňa sa mu snažím dovolať. Na moje hovory neodpovedá, moje sms-ky si síce prečíta no neodpovie na ne. 

Život mi dáva rany jednu za druhou. V tejto situácií som potrebovala môjho kamaráta, ktorý ma však ignoruje. Predpokladám, že naše priateľstvo, ktoré sme si vybudovali spadlo ako domček z karát. Stačilo malé nedorozumenie, ktoré si nedal vysvetliť a zahodil všetko čo sme si vybudovali.

Lucia, ktorá všetko prežíva so mnou mi dáva silu každý deň. Jediný, kto si to nechal po telefóne vysvetliť z nich dvoch bol Lewis. Vedel, že som neodišla iba tak. Taktiež mi každý deň niekoľkokrát volá aby sa uistil, že je všetko v poriadku, chce byť informovaný a ja som mu za to vďačná. Počas tejto situácie som sa len utvrdila, že je to chlap, ktorý mi bude oporou. Môžem sa na neho spoľahnúť a aj, keď mu zavolám o jednej ráno mi dvihne telefón.

|18.09.2020-piatok|

Odbila tretia hodina poobede a ja v teplákoch, dlhej Lewisovej mikine, strapatých vlasoch idem domov. Oči mám červené a kruhy pod nimi sú viditeľné. Celú noc som nespala,no nie mojím zavinením. Mám asi dve hodiny na to sa dať dokopy aby som sa mohla vrátiť.  Dve hodiny na menší oddych a volanie s Lewisom.  Spomínanému som aj zavolala nech si skrátim cestu domov. Volávame si cez facetime, takže sa môžeme aspoň vidieť.  I keď dnes by ma vidieť takto nemusel, no potrebovala som vidieť ja jeho tvár a jeho úsmev.

"Ahoj...Luna..pre boha."po pár zvoneniach to zdvihol a jeho pohľad ostal šokovaný. Nehovoriac o tom, že som za posledný týždeň schudla minimálne 5 kilo, čo bolo dosť viditeľné.

"Ahoj..nerieš prosím. Mám dve hodiny aby som ťa mohla vidieť a počuť. Povedz mi o tom ako sa máš ty, Roscoe či tvoju rodičia"ruku v ktorej som držala telefón som mala natiahnutú trocha pred seba aby som ho videla. 

"No majú sa všetci dobre a už som im oznámil, že v pondelok idem za tebou. Viem, že som mal prísť skôr aj ma to mrzí, ale už ťa tam nenechám samú"

"Lewis...predsa nemôžeš zrušiť kvôli mne všetky rozhovory a fotenia. Ja.."

"Nie počúvaj ma... Mal som ich zrušiť už tento týždeň a bol som hlupák, že som tak neurobil. V pondelok o siedmej ráno prídem a budem s tebou." skočil mi do reči a jeho slová ma potešili. Je mi oporou celý týždeň a teraz keď príde a bude tu so mnou, neviem ani opísať slovami ako moc to pre mňa znamená.

"Ďakujem vážim si to Lewis. Prídem po teba na letisko..Si moja najväčšia opora."

To, že príde i keď nemusel pre mňa veľmi znamená. Každým dňom mi dokazuje, že on je ten pravý pre mňa.  Nás telefonát trval až kým som nedošla domov. Dokonca ma donútil sa pred ním najesť načo poznamenal, že keď príde ma vezme do reštaurácie a pred ním zjem celý steak. Po našom hovore som si dala rýchlu sprchu, prezliekla som sa znovu do nových teplákov, obyčajného bieleho trička a mikiny.  Vzala som si potrebné veci a vrátila som sa na miesto, kde od piatku večera trávim najviac času. 

Zastavila som sa pred veľkým rodinným domom. V jednej z izieb sa svietilo a videla som ako sa tam pohybuje jedna osoba. Tento dom patrí mojej babke. Postavil ho môj nebohý dedko a k domu patrí aj veľká záhrada, kde sa na jar zasadí veľa zeleniny a máme vždy veľa úrody. Osoba, ktorá sa nachádza v dome s babkou je moja teta Linda, mamina sestra. Každý deň ma vymení na dve hodiny a stará sa o babku ona. Každý sa ma pýta, že prečo sa o babku nestarajú moji rodičia a jej deti. Odpoveď je jednoduchá, nikoho iného až na mňa tam nechce. Preto som musela prísť domov.

Babka je chorá už 3 roky, no teraz sa to náhle zhoršilo. Babka prestala chodiť a tým, že iba leží tak sa jej spravil dekubit. Dekubity vznikajú v dôsledku trenia a priameho tlaku podložky na disponované časti tela. Sú častým problémom najmä u imobilných, spravidla starších pacientov s celkovo zhoršeným zdravotným stavom. Ako to všetko viem? Už som sa stretla s človekom, ktorý mal dekubit a aj som ich ošetrovala. V rodine máme zdravotníka, ktorý mi poskytol všetky potrebné veci na ošetrovanie dekubitov.

Babka odmieta jesť, prespí väčšinu dňa a prehovorí len keď chce vodu. Večer kričí a nedokáže spať, takže som s ňou celú noc hore. Lucia mi nosí jedlo aby som nemusela variť, kým babka cez deň spí sa chvíľu rozprávame v bývalej detskej izbe.

|19.09.2020 - sobota|

Celú noc som bola pri babke, ktorá vždy zaspala na pár minút a potom kričala. Televízor ide celú dobu a večer chodí súdna sieň, ktorú babka vždy milovala. To jedine ju donútilo oči upriamiť na telku a pozorovať ju.

Dnešné ráno bolo to najhoršie čo som kedy zažila. Všetko bolo v poriadku až do momentu, kedy som si všimla, že niečo nie je dobré s babkou. Rýchlo som ku nej priskočila, otočila som ju na bok a ona vyvracala zelenú vodu na zem. Z vrecka som vytiahla telefón a zavolala som na 112.

Do príchodu zdravotníkov som sedela pri babke, držala som ju za ruky a stále dookola som jej vravela ako ju veľmi ľúbim. Uisťovala som ju, že všetko bude v poriadku, i keď som vedela, že všetko sa raz skončí. Vedela som, že prichádza koniec, s ktorým som sa nevedela zmieriť. Po jej líciach sa kotúľali malé slzy, ktoré som jej jemne zotrela.

"Zapamätajte si babka, všetko bude v poriadku. Celá rodina vás ľúbi..ja vás ľúbim a navždy budem."potichu som jej šeptala slová, pi ktorých som sa snažila neplakať.

"Aj ja vás ľúbim...navždy."

--------------------------

Moje oživovanie ničomu nepomohlo a po príchode zdravotníkov bolo všetko spečatené. Babka nás navždy opustila. Moje oči sa nedokázali naplniť slzami, i keď som cítila preveľký smútok. Po oznámení tejto hroznej správy som s maminou vybavila celý pohreb. Všetci plakali a boli zdrvení. Moje srdce pukalo bolesťou no moja hlava to akosi nepoberala. Nevedela som si priznať, že tu s nami nie je. Nechcela som si to priznať.

Nevrátila som sa domov, moje kroky smerovali k domu babky. K domu  kde sa všetko skončilo. Sadla som si na kreslo, kde som posledné dni trávila najviac času. Pustila som si televízor, kde na moje prekvapenie znovu išla súdna sieň. Síce som sa pozerala na televízor, ale nevnímala som čo sa tam deje. Okrem televízora som nepočula nič, žiaden krik, žiadne hlasné dýchanie...a to bol ten moment. Moment kedy som si uvedomila, že tu nie je.

Moje oči sa zaplavili slzami, z hrdla sa mi vydral bolestný krik a z kresla som klesla na kolená. Hlavu som si schovala do rúk a slzy sa mi kotúľali po tvári. 

"Luna?"domom sa ozvalo moje meno povedané anglickým prízvukom, ktorýsom neočakávala. Postavila som sa, otočila som sa smerom ku dverám od obývačky a videla som ho vo dverách. Nemusel povedať nič..stačilo, že otvoril náruč, ktorú som bez odporu prijala. On si ma pritisol k sebe a hladil ma po chrbte.

"Sme v tom spolu, nie si sama."

________________________________

Neplánovala som, že časť vyjde tak skoro. Dnes ako som sa pustila do písania som sa do toho vrhla a nedokázala som prestať.

Dúfam, že nevadí za skoršie pridanie časti.

Kto prišiel za Lunou, Seb či Lewis? 🤔

P.S. Ďakujem za každú podporu❤️