Sebastian Leclerc
Láska k môjmu závodnému autu bola vždy silná. Okrem rodiny to bolo jediné čo som miloval. Nebezpečie, ktoré z tohto stroja vyžaruje ma priam priťahuje.
Strach nepociťujem. Na trati som ochotný nechať život aj svoju dušu.
Viera t...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
|o pár dní neskôr|
V pondelok sme zbalili všetky veci a išli na ďalšiu zastávku, presnejšie do Veľkej Británie. Na hoteli som sa ubytovala a celý týždeň som oddychovala, alebo mi Sebastian ukazoval mesto. Stali sa z nás priatelia. Máme takú rutinu. Každý večer príde ku mne na izbu, ľahne is ku mne na posteľ a ja mu čítam. Milujem čítanie kníh a on vždy zavrie oči a počúva ma. Niekedy si myslím, že aj spí, ale vždy ma vyvedie z omylu, pretože akonáhle prestanem čítať tak otvorí oči a upriami zrak na mňa.
Tak tomu bolo aj dnes.
"Prečo si prestala?"zamrmle do ticha a pozoruje ma.
"Chcem sa ťa niečo spýtať."ako vyslovím túto vetu tak zatvorím knihu a pozerám sa pred seba. Periférne som si všimla ako sa posadil a oprel o čelo postele.
"Ak budem vedieť odpovedať, tak ti odpoveď dám."
Moc často sa ho na otázky nepýtam a preto je moja nervozita na správnom mieste. Dnes je to týždeň odkedy sme sa spoznali a nevieme o sebe skoro nič.
"Prečo ja? Prečo si mi začal veriť Sebi?" položím tieto dve otázky opatrne. Počujem ako sa nadýchne a zároveň aj vydýchne nahromadený vzduch.
"Neviem ti dať presnú odpoveď. Prvé dni som plánoval ako ťa vyženiem. Že sa budem správať ako idiot a ty to zabalíš. Potom si vyslovila dve slová. "Buď opatrný" neskôr is ich povedala znova. Nepoznala si ma. Mohlo ti byť jedno čo sa mi stane, ale tebe to jedno nebolo. Videl som tvoj úsmev či som odjazdil dobrý čas ja alebo Vettel. Podporu sme vždy dostávali od nášho tímu, ale ty si do nášho boxu priviedla niečo čo ti nikto nebude vedieť opísať. Si ako čistá duša, nevinná a pritom taká nebojácna. Začal som ti veriť už v Barcelone. Bol to moment, keď si sa mi zverila do rúk aby som ťa previedol po Barcelone."
Celú dobu čo rozprával som sa na neho pozerala, jeho pohľad smeroval rovno. Bojí sa rozprávať čo cíti priamo osobe do očí. Je to pre neho moc intímne a niečo nové. Položila som svoju ruku na tú jeho a pohladila som ho palcom po chrbte ruky.
"Nesklamem tvoju dôveru. Som tu pre teba, pre vás všetkých."moja ruka opustila tú jeho a spravila som si cop.
"Dáme si 5 otázok?"znova si ľahol, tentokrát sa dal na bok, rukou si podoprel hlavu aby na mňa videl.
"Súhlasím, ale začínaš.."položím knihu na nočný stolík. Ľahne si na bok, aby som mu nebola otočená chrbtom. Rukami si podložím hlavu a on na mňa pozerá z "výšky". Pozriem mu do očí a vidím v jeho očiach zaváhanie a neistotu. Nie je si istý čo sa môže spýtať a čo nie.
"Povedz mi na začiatok tvoju obľúbenú farbu. Pevne verím, že to nebude červená, v ktorej ťa je možnosť stále vidieť." zasmejem sa. Jeho tvár sa uvolnila aj on sám sa uvoľnil.
