Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•11•

Prajem príjemné čítanie :)

|03.04.2021-sobota|

Sebastian

Oči som pomaly otvoril a slnko, ktoré prenikalo cez okná mi hladilo tvár. Na mojom hrudníku bolo veľa blond vlasov čo zaznačovalo, že Luna ešte spí. Moja ruka bolo obtočená okolo nej a tisol som si ju k sebe. Ona mala jednu ruku prehodenú cez moje brucho a spokojne spala. Nechcel som sa pohnúť aby som ju nezobudil. Jej vlasy boli všade a preto som jej ich dal opatrne preč z tváre. Pozrel som sa na hodiny, ktoré ukazovali krátko po pól deviatej ráno.

Moje oči padli na jej tvár, ktorú som mohol vidieť. Aj v spánku vyzerala ako anjel, ktorý nemá krídla. Vďaka nej som sa po dlhej dobe dobre vyspal a moje telo bolo po dlhej dobe uvoľnené a pokojné. Za toľko som jej vďačil, že by som to ani nespočítal na jednej ruke.

"Luna!!!"do jej izby vtrhol môj debilný brat, ktorý musel zahučať na celý dom. Hodil som po ňom vraždený pohľad a dievča, ktoré doteraz spokojne spalo sa zavrtelo a otvorilo oči. Pomaly sa odo mňa odtiahla a jej lícia nabrali červený odtieň. Ozaj sa hanbila, zato že spala na mne? Musím povedať, že ale vyzerala roztomilo.

"Čo chceš ty debil?"môj vraždený pohľad som zabáral do svojho brata, ktorý bol momentálne vyškerený ako slnko na hnoji.

"Ono to počká. Čaute!" ako rýchlo prišiel tak aj rýchlo odišiel a nezabudol za sebou tresknúť dverami. Pohľadom som zablúdil k Lune, ktorá si ľahla na bok smerom ku mne a zababušila sa do paplóna až po uši, čo spôsobilo, že zobrala paplón mne.

"Nebuď hamútna a zakry aj mňa"ukázal som na seba, že som neprikrytý. V jej očiach bolo pobavenie no nakoniec ma zakryla a ja som sa dal nabok, čelom ku nej.

"Vyspal si sa?" pozoroval som jej tvár, ktorá bola stále rozospatá. Vlasy si ako tak uhladila ale bolo vidno, že sa práve zobudila.

"Po dlhej dobe áno." povedal som po pravde. Vie, že mám problémy zo spánkom, pred ňou nejde nič zatajiť. Človek jej má potrebu hovoriť pravdu, pretože vie, že ona ho nebude súdiť. Pomôže každému komu môže a to ju robí výnimočnou v mojich očiach. 

"To ma teší. No ja sa poberiem z postele a pôjdem nám urobiť raňajky, ty ešte oddychuj." usmiala sa na mňa a ako povedala tak aj spravila. Po jej odchode netrvalo dlho a znovu sa v izbe zjavil môj brat. Posadil som sa, oprel som sa o čelo postele a pozeral som na neho ako si sadá vedľa mňa a drgol do mňa ramenom.

"Čo som to dnes ráno videl, ha? Luna v tvojom objatí a tvoj blažený úsmev, ktorý som ešte veru nevidel. Kto si a čo si spravil s mojim vždy zamračeným bratom?" podozrievavo si ma premeriaval nad čím som sa musel zasmiať. Toto ráno som bol ozaj po dlhej dobe spokojný.

"Som to ja ty pako. Dobre som sa vyspal to je všetko. Keď sa človek dobre vyspí má aj dobrú náladu vieš."

"Záleží aj od toho, vedľa koho spíš brate. Ona s tebou robila divy už na začiatku. Poviem ti, ak by si nebol môj brat išiel by som po nej." jeho priznanie ma šokovalo a zarazil som sa nad ním. Moje telo stuhlo a pozrel som sa na neho pohľadom "To myslíš vážne?". Po jeho slovách sa mi stislo srdce a zaťal som zuby.

"Ešte raz to zopakuj asi som zle počul." nadvihol som obočie a čakal som na jeho odpoveď. Čo ma prekvapilo bolo, že sa začal smiať. Môj pohľad sa zmenil na nechápavý. Prečo sa smeje? Nič vtipné som veru nepovedal.

"Si v tom až po uši. Poviem ti jedno, počúvaj ma pozorne. Nenechaj si ju druhýkrát prekĺznuť pomedzi prsty Sebastian. Otvor srdce a oči a pozorne naslúchaj svojmu srdcu, ktoré ti povie čo máš robiť. Všetci vidíme, že by si pre ňu urobil všetko možné aj nemožné. Keď ste od seba tak si ako telo bez duše, pričom keď je ona v tvojom živote si konečne šťastný a slobodný."