Arabská zajatkyňa

20.časť

                                   ***

S Omarom sme sa dohodli, že príde opäť v noci. Chcela som mu prezradiť pravdu, že on je pravým otcom môjho syna, že som s Osmanom nikdy nič nemala. Chcela som sa s ním porozprávať o Asil. O tom dieťati, ktoré nosí pod srdcom. Chcela som sa dozvedieť, čo sa udialo, keď bol v tom boji. Ako prežil, keď Osman videl jeho hlavu zabodnutú na kôle?!
Mala som neuveriteľne veľa otázok, bola som tak veľmi zvedavá, že som nemala chuť ani na jedlo, čo si Osman vysvetlil po svojom, že mi je stále zle.
Prišiel ma po večeri navštíviť. Ležala som a tuho rozmýšľala, preto odhrnul svetlý baldachýn, ktorý som mala zatiahnutý okolo celej postele.
Sadol si ku mne a dotýkal sa môjho čela.
Obzeral si ma a vyslovil, že už vyzerám lepšie, ako v deň predtým. Ale aj tak potrebujem trocha viac odpočinku!

„Zajtra pôjdeme na malú prechádzku. Vzduch ti určite pomôže. Súhlasíš?" díval sa na mňa uprene.
Prikývla som.
Myslela som si, že Osman aj hneď odíde. No na moje prekvapenie, nestalo sa tak, ako som si priala.
„Dnes chcem pri tebe zaspať. Zobudiť sa pri tebe!" riekol mi do ucha.
Na jeho slová som mu neodpovedala. Mlčala som. Myslela som si, že si to ešte bude chcieť rozmyslieť, ale neskôr som pochopila, že svoje slova myslel vážne.

Osman sa ku mne správal citlivo a jemne. Medzitým rozkázal, aby mi uvarili polievku, ktorá jemu veľmi pomáhala, z ktorej by som sa podľa jeho slov mala pozbierať rýchlejšie. Tvárila som sa, že som ešte stále slabá. Že nemám síl zdvihnúť ani len ruku a on mi to veril.
Raz mi dával jesť, druhýkrát napiť, tretíkrát mi upravil zahlavok a potom prikrývku.
Kedže sedel na mojej posteli, vstal z nej a podišiel k oknu, aby ho privrel. „Aby ti nebolo chladno Nazirah," riekol, keď bol pri okne.
Potom si vyzliekol svoj hnedastý vrchný plášť a zložil z hlavy pokrývku. Nadvihla som obočie, keď som sa na neho dívala. Hneď som privrela obe oči a zatvárila sa, že spím.

Osman si ku mne ľahol. Celé moje telo oblapil svojimi mocnými rukami a pošepkal do uší, že ma už zajtra chce vidieť zdravú a plnú síl. Poprial mi ešte dobrú noc a potom zaspal.
Bolo to prvýkrát, čo to urobil. Nezmohla som sa na nič, iba na to, že som svoju hlavu pootočila a snažila sa od neho vymaniť. No vždy, keď som sa posunula ďalej, vždy si ma k sebe pritiahol bližšie. Najviac som tŕpla preto, lebo som tušila, že Omar vojde, keď sa vystrieda so sluhom, ktorý strážil moju komnatu cez deň.
Veď som sa s ním na tom dohodla! Mal vojsť cez noc. Mali sme sa porozprávať...

Osman už tvrdo spal, keď som si sadla na posteli a zazrela na neho. Vôbec sa mi nepáčil ten pohlaď. Ako spí na mieste, kde aj ja. Namiesto neho by som tam chcela mať jeho brata. Jeho brata Omara. Ako som sa už chystala vyjsť z komnaty, iba na malú chvíľku, a povedať Omarovi, že náš rozhovor musíme odložiť, Omar vošiel, a keď si všimol, že na mojej posteli leží Osman a ja si akurát obliekam plášť, ktorý sa navlieka na nočnú košeľu, roztvoril oči naširoko. Jeho spýtavý pohlaď a jeho úškrn ma hneď prebodol. Bez toho, aby niečo vyslovil, otočil sa a dvere opäť potichučky privrel. Tep môj srdca sa mi zvýšil, preto, lebo som si mohla len predstaviť, čo si Omar o tom všetkom pomyslel. Musela som sa ticho a hlavne pomaly dostať z postele. Po špičkách, bez dychu som vyšla poza dvere, no zahliadla som už len Omarov tieň. Nedalo mi to a tak som cez tú čiernu tmu, prechádzala chodbou a potichu šepkala, aby ma počkal, že mu to vysvetlím. No on ani na chvíľočku nezastal, aj keď moje tiché volanie počul.

Moje kroky sa preto zrýchlili a ja som dole po schodoch bežala, len aby som ho dobehla. Skríkla som tentoraz už hlasno: „Omar, prosím." Akonáhle som to vyslovila, potkla som sa a spadla z posledných troch schodov, skotúľala som sa na zem a udrela som si lakeť a pravý členok. Na chodbe boli fakle zapálene až na druhej strane, kam sa vchádzalo do hlavnej haly, preto bolo šero. „Nazirah." Počula som, ako vyslovil moje meno. Zdvihol ma na ruky a odhrnul mi vlasy z očí.
„Moja noha," zakňučala som bolesťou a pozrela Omarovi do očí. Mal na tvári masku, ktorú som mu chcela zložiť. „Nie, toto nerob," vyslovil s bolesťou v očiach.
„Omar, ty mi to nerob. Čo to prosím ťa nevidíš?!" odvetila som mu so slzou na krajíčku.
„Čo mám vidieť, ako ťa môj brat..."
„Zle si si to vysvetlil. Nič..."
Prerušil ma ihneď: „Nechcem to počuť!"
„Zlož ma potom na zem, ak mi neveríš! Ty a Asil budete mať dieťa, no ja a Osman."
„Ty a Osman ste na verejnosti a v celej Arábii manželia. Vydala si sa za neho, aj keď si nemala žiadnu istotu v tom, že som zomrel."

„Omar, ako to môžeš povedať?! Tvoj brat Osman to potvrdil!"

Omar ma zložil z rúk, ja som si chytala svoj členok a masírovala ho. Zazrel na mňa s bolesťou a s kúskom nenávisti v očiach, ktorú som v nich nikdy predtým nevidela.
„Môj brat! Môj brat, on..!" vyriekol s nechuťou v hlase a zazrel do strany.

V tom sme obaja počuli kroky. Kázala som Omarovi, aby ihneď zmizol a on to urobil, skryl sa za veľký hrubý zaves, pri okne.
Ak by som to neurobila, našli by nás začudovane oči jeho brata Osmana.

Neveriacky vyriekol, keď ma zbadal: „Nazirah, čo tu robíš?" Porozhliadol sa okolo seba, či tam nie je niekto iný, no keď pochopil, že sme na chodbe sami,  vzal svoj plášť a obliekol ma do neho. Pobozkal ma na čelo a pošepkal mi, aby sme sa vrátili naspäť do mojej komnaty.
Nevedela som sa ako vyhovoriť, preto som zaklamala, že som smerovala do kuchyne, lebo som mala opäť chuť na tú polievku, ktorou ma Osman kŕmil. No nechcela som ho zobudiť, lebo sa mi zdal, že bol predtým až príliš unavený.
Sama som sa dotkla jeho ruky. Usmial sa na mňa a objal ma. Mňa moja rana na lakti zabolela a členok taktiež.
„Nazirah, tvoja noha." Kľakol si ku mne a vzal do ruky moje chodidlo.
„Osman to nič nie je, iba som sa potkla, lebo na tejto strane chodby nesvieti tak, ako by malo. Musíš rozkázať, aby sa aj cez noc svietilo na každom rohu."
Osman ma vzal na ruky a počas toho, ako ma niesol hore schodmi, ma jemne pobozkal na líce. ,,Postarám sa o teba, už viac nebudeš chodiť po chodbách v noci."
„Ani keď dostanem chuť na tú polievku?"
Prinútila som sa k úsmevu, lebo som si spomenula na to, čo Omar vyslovil predtým, než sa Osman objavil. Zdalo sa mi, že voči svojmu bratovi pociťuje nenávisť. A nebolo to iba kvôli mne, ale mala som tušenie, že sa medzi nimi udialo čosi, prečo Omar chodí v maske, prečo sa skrýva pred zvyškom sveta.

Snažila som sa zaspať. Márne. Môj myšlienky stále odbiehali k dvom bratom. K Osmanovi a Omarovi.

                                      ***

Ahojteee!!!
Moji mili, chceli by ste ešte jednu časť??Hneď o pár minút? 😃😃😃😃😁😁🥳🥳🥳
Ak áno, dajte vedieť 🤗🤗🤗🤗🤓🤓🤓
Mozno ma presvedčíte a ja vam ešte dnes pridám 21.časť 😅😅
Nezabudnite hlasovať 😍🥰😍❤️