Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
*** Nebo sa rozpínalo svojou čistotou v šír a diaľ. Žiaden mráčik mu nesekundoval. Krásne belasé, také bolo. Pokoj ma oblial pri pohľade naň.
S úsmevom na spomienku z rána, hladkajúc si svoje malé bruško, som dumala nad tým, ako oznámiť Omarovi, že budeme mať ďalšie dieťa.
Mám mu to prezradiť hneď, ako skončí svoje povinnosti?
Radšej počkať do noci?
Kútiky úst ponatiahnuté do výšok, mi nespadali od úžasu.
Predo mnou sa mi zjavil obraz ľudí, pobehujúcich po záhrade. Kosa sa v rukách sluhov leskla vo vzduchu, keď ňou prechádzali po tráve. Štrngajúci zvuk železných kolies vozov, ktorí doviezli čerstvé potraviny, akurát zastal a sluhovia sa postavili do radu, aby pomohli s vykladaním tovaru. Omarova matka so svojimi slúžkami sa zas starala o záhon kvetov, ale z času na čas, im tiež porúčala, ako to majú robiť, aby vyzeral dokonalo. Môj synček vedľa mňa v kolíske cmúľal sladký med, ktorý mu Isabell pridržala k ústam za každým, keď prešiel jazýčkom po malej lyžičke.
Tušila som, že sa matka Omara, bude chcieť dostať nejakým spôsobom k môjmu synovi. Zazerala na nás a hlavne na kolísku, kde môj malý Omar ležal. Vedela som, že k tomuto príde skôr, či neskôr a stalo sa.
Keď nás Omar cez popoludňajšiu prestávku prišiel pozdraviť, vzal nášho syna na ruky a venoval mu pár sladkých bozkov. Mne zas milý a srdečný úsmev.
Malý sa mu v rukách nesmierne smial. Zjavne sa chcel hrať, preto mu Omar robil všelijaké grimasy. Čo som na ňom, ani ja sama nikdy nevidela. Ako k nám matka môjho princa prichádzala, slúžky prepustila a chrbát svojej ruky predostrela predo mňa. No ja som sa zatvárila, že mi šatka spadla, a keď som ju nadvihla, vzala som na ruky svojho malého. Mylne si tá žena myslela, že po tom všetkom, ju na ňu pobozkám. Omar to ale urobil. Pozdravil jej ešte a ona prikývla hlavou. Ja som sa jej z akéhosi nástojenia Isabellinych oči, len uklonila.
Jej prvé slová zneli: ,,Omar, na verejnosti nemôžeš prejavovať svoje city! Svojho syna by si nemal rozmaznávať. Si predsa panovníkom Arabskej ríše!"
S Isabell sme si vymenili pohľady a len čakali na to, čo odpovie môj princ.
Omarovi sa tvár ale zamračila.
Rozčarovane sa k svojej matke prihovoril: ,,Správne. Je to môj syn, preto sa k nemu budem chovať tak, ako budem chcieť. Nie, vlastne, nie chcieť, ale ako to budem cítiť."
,,Omar, uvedom si to! Ľudia ťa pozorujú! Veď si panovník..."
,,Áno matka, som panovník Arábie, a preto pravidla a zákony budem určovať ja a nikto iný!"
Myslela som si, že naše dieťa, svoje vnúča bude chcieť popestovať v náručí. Avšak táto žena bola tak zatrpknutá, že malému iba popriala pekný deň. Síce mi to neprekážalo. Tešila som sa z toho. No aj tak mi nešlo do hlavy, ako môže jedna žena takto potláčať svoje pocity.
