Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Blížila sa ku mne ako nejaký mohutný a neovládnuteľne zlý a zákerný človek. Žena s postavou za troch chlapov, oblečená do čiernej mužskej uniformy ma kúpila od zbojníkov, ktorí si zjavne radšej chceli privyrobiť, ako poslúchnuť príkaz samej Osmanovej matky.
Nahla sa ku mne a schytila tvrdo za lakeť. ,,Vstávaj, ideme!!" Oči mi hrozivo vbila do tváre. Prehtla som prvotný strach, postavila sa a odvážila vypustiť z úst: ,,Kam ma to vediete?"
Bez ďalších slov, no hlavne s nepríjemným pohľadom, sa na mňa uškrnula, ťahajúc ma hore po schodoch, ktoré vŕzgali pod každým položeným krokom, ma niekoľko raz postrčila. Skoro som sa pred ňou rozčapila, chytajúc si svoj bok, v ktorom ma nehorázne zabolelo, som k nej obrátila tvár a venovala jej tiež taký istý uškrn, ako ona mne.
,,Ešte si nezačala ľutovať to, že si sa narodila?"
,,Ty obluda, ty snáď nie si ani žena ale zlobor!"
Dvere sa otvorili a mne do oči vpálilo slnko svoje svetelné lúče. Musela som si ich zakryť na malú chvíľku, keď som sa hneď na to obzrela okolo seba a čo nevidím?! Ja sama a navôkol všelijakí hladní muži po ženskom tele. ,,Kto za ňu dá sto zlatých, má ju mať! Inak táto vyziabnutá doska nie je pre vaše oči! Pochopili?!" zarevala na nich tá ozruta.
Potiahla ma za rameno. Kráčali sme k východu, kde už ďalší chlapi spúšťali kotvu a upevňovali laná k dreveným stĺpikom. Pevnina sa týčila pred nami a ja som bola stále v nevedomosti, kde som sa to našla.
,,Kde sme?" zavrčala som na ňu. S úškrnom na perách mi oznámila: ,,Rusko! Si v krajine, kde ženy s čiernymi vlasmi, aké ich máš ty, považujú za tie najposlednejšie a najškaredšie! Ale ako slúžka..." prezrela si ma a sotila do mňa, ,,ako slúžka budeš dobrá! Si mladá, preto máš veľké šťastie vo svojom nešťastí!"
Nasadli sme spoločne do vozu a cestovali ešte pár hodín kým sa zatmelo, mojou hlavou sa mi prehral nielen môj život, ale aj vystriedalo tisíc mučivých myšlienok. Moje deti a môj Omar. Vždy, keď sa mi spomienky na ich nežne tváre vkradali z mojej pamäti, vždy sa mi slzy spúšťali po líci a tá ježibaba, ktorá sedela oproti mne, sa uskrňala a smiala, akoby videla niečo ozaj opovrhnutia hodné. Poníženosť a úbohosť mi robili spoločnosť pri každom jej pohľade a robili mi ju aj neskôr, keď sme sa dostali do zámku, ktorého vonkajšie brány boli tak vysoké, že smerovali až skoro do samého neba. V tej tme vyzerali obrovsky, akoby nemali konca kraja. Jedine to som si všimla pritom rýchlom presune dovnútra a pri tej čierno- čiernej tme.
Prikázala mi, aby som čakala na chodbe, dokým ona riešila môj predaj. Mešec so zlatými peniazmi zaštrngal a ja som pochopila, že už patrím niekomu inému!
Predali ma opäť a zas. Znova sa mi stalo to, čo pred rokmi! Je niekto viac úbohejší, ako som ja?
Správca a kuchárka však pokračovali v takom istom správaní, aké mala aj tá žena pred nimi.
