Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Šťastne chvíle s Omarom vystriedala správa, ktorá bola najmä pre princa neočakávaná a hlavne prekvapujúca a smutná. Jeho brat Osman mu oznámil, že Omarov hlavný vojak ho zradil. Prešiel k Omarovym nepriateľom, ktorí od neho pravdepodobne získali stratégiu a tajné dokumenty o tom, ako bez zbytočného snaženia a obliehania, môžu dôjsť k vnútorným hradbám paláca a tak zničiť Omara, ako následníka trónu a privlastniť si Arabskú ríšu. Vraj im predal dokumenty o tajných chodbách, ktorými bolo možné sa dostať von z paláca a naspäť.
Nemyslela som si, že sa to udeje, no stalo sa. Omar po týždni od našej svadby išiel do boja proti svojim nepriateľom. Oznámil mi to a ja som smútkom a strachom o neho nedokázala hovoriť.
Stála som pri kráľovnej v hlavnej hale, keď sa s nami všetkými lúčil. Najprv podišiel k svojej matke, ktorá mala v očiach slzy a vreckovkou si ich utierala, pobozkal ju na čelo a nežne sa na ňu usmial. Jeho matka ho tuho objala.
Ku mne podišiel a urobil to isté, pobozkal ma iba na čelo. Mne vyhŕkli slzy. Jeho oči ma doslova pohladili po tvári. ,,Vráť sa mi čoskoro princ môj," zašepkala som pred všetkými.
Rozlúčil sa s nami aj princ Osman, ktorý tuho objal svoju matku a kráľovnej a mne sa len mierne uklonil. Jedným okom na mňa zahľadel presne tak, ako to urobil párkrát predtým. Vždy som mala pocit, že sa o mňa zaujímal.
Odchádzali spolu, hneď vedľa seba a za nimi ich vojaci. Z diaľky som mohla sledovať, ako môjmu princovi Omarovi obliekajú výzbroj vhodnú do boja. Ako si pripevňuje meč okolo pása a hneď aj nasadá na svojho bieleho koňa.
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, keď som stála na terase a dívala sa na neho. Otočil sa za mnou a usmial sa na mňa. Jeho tmavé oči mi z diaľky nemo ešte povedali, že ma veľmi milujú, že mu budem veľmi chýbať.
Ten nevýslovný pocit, ktorý mi spôsobovalo to napätie, ten bôľ a úzkosť ma tak vyčerpal, že som si musela ísť skôr ľahnúť do komnaty môjho princa.
Služky po nejakom čase priniesli večeru, poslala som ich hneď aj s tým jedlom späť do kuchyne.
Dni plynuli a kráľovná si napriek tomu, že som bola manželkou jeho syna, nepriala, aby som spala v Omarovej komnate.
,,Dokým nepríde môj syn. Vráť sa do tej komnaty, v ktorej si spala predtým, než si sa stala ženou môjho syna. Nemôžem tam pre teba vôjsť a porozhliadnúť sa po veciach môjho Omara bez toho, aby ma tam nesledovali tvoje oči."
Uklonila som sa a odvetila jej: ,,Azda som vám niekedy nejakým slovkom, či činom neprejavila úctu? Kráľovná, ak je tomu tak, Odpustite mi to."
Aj keď som sa snažila byť k nej vľúdna a slušná, ona bola stále proti mne. Bolo mi to ľúto, keďže som si na chvíľku myslela, že sa už zmierila s tým, že som sa stala Omarovou manželkou. Veď aj svadbu sama prichystala. ,,Ach! Zjavne som sa mýlila."
