Arabská zajatkyňa

32. Časť

Abdul urýchlene vkročil do komnaty, v ktorej sme zarazene rozdýchavali, že mladá slúžka spáchala taký čin. Skočila z terasy. Čím ukončila cestu svojho krátkeho života. Uklonil sa dosť úctivo. Omar mu krátkou vetou nariadil:
,,Postaráš sa o to! Máš to na starosti Abdul! "
Po jeho príchode, môj muž doslova vybehol von a krik vzal so sebou.
Jeho vojak ho nasledoval doslova, ako pes. Keď sa celou chodbou ozýval jeho rev a hneď na to buchot, zistila som, aký hnev a akú vnútornú silu, v sebe môj manžel má. A to všetko kvôli mne.

Nikdy vo svojom živote, by som nepomyslela, že sa zachová práve takto.
,,On sa šiel porátať so svojou vlastnou matkou," zašomrala popod nos Rida, sediac pri mne.
Kývala som hlavou, lebo sa mi aj chcelo veriť, že by mi to jeho matka chcela urobiť, ale aj z nejakého čudného dôvodu, nie. Zmätenosť z poslednej  večernej časti dňa, ma nesmierne vyčerpala. Rozum mi hovoril jedno a srdce druhé. 

Abdul rozkázal sluhom. Tí vyniesli všetko jedlo, čo mi priniesli. Kázal im taktiež vyhodiť všetke potraviny z kuchyne. Mali sa nakúpiť nové. Bezpečnosť bola samozrejme prvoradá.

,,Čo teraz Abdul?" Zložila som dlane, jednu o druhu a obzerala podvedome prsteň, ten prsteň, ktorý mi daroval Omar, keď prvýkrát vyhlásil, že sa stanem jeho ženou. Zlatý, s modrým kameňom.
,,Pani moja, ja neviem." Zastal pri terase uprene hladiac na mňa, ako rozmýšľam nad tým celým nešťastím.
„Matka môjho princa ma chcela otráviť? Naozaj by toho bola schopná?"
Zaborila som si prsty do vlasov. Prešla som si nimi od korienkov po končeky. Akási chvíľková masáž to bola, aby uvolnila moje rastúce napätie. 
,,To sa nikdy nedozvieme. Slúžka skočila z terasy práve preto, aby sa to nikdy nezistilo."
,,Čo myslíš, čo urobí Omar?!"
Prvýkrát nadvihol plecia a opäť ich spustil do pôvodnej polohy. Nevedel mi odpovedať.
,,Svoju matku predsa nepošle do väzenia, nedá ju popraviť." Rozmýšľala som nahlas.
,,Omar vás miluje nadovšetko. Presvedčili ste sa o tom, sama ste videli. Rútil sa do komnaty svojej matke, ako nejaký víchor."

Cítila som sa zmätene. Raz sa ma už pokúsila zabiť a vždy sa mi snažila znepríjemňovať môj život v paláci. No teraz, keď vie, že som porodila následníka trónu?
Mala by som hľadať nejaké dôvody, prečo by to neurobila?
Alebo skôr, mala by som ju hneď odsúdiť?! Možno som hlúpa, keď sa tým zaoberám.

,,Čo sa deje?" Prebrala som sa náhle. Na chodbe, pred dvermi nastal hluk, ktorý sa blížil rýchlo ku komnate, kde sme ostali iba my traja. Abdul, Rida a ja.

Sureya, Omarova matka rázne vošla, porozhliadla sa po komnate a bodajúcim pohľadom ku mne prikročila, doslova už z diaľky ku mne naťahovala  pravú ruku. Šikovne ma ňou stiahla z postele. Našla som sa na zemi. Neviem ako, ale stalo sa to mimoriadne rýchlo.
Rida si položila dlaň na svoje ústa. Jedine to som počas toho pádu zbadala.

Napľula mi do vlasov. Sklonila som hlavu od poniženia, v akom som sa dostala.
,,Ty si môjmu synovi nahovorila, aby ma vyhnal z vlastného paláca? Aby ma vyhostil na miesto, kde budem neustále  sama?!"

Kľačiac na zemi a podopierajúc si telo lakťami, som zakňučala bolesti. Ihneď som si schytila brucho. Len to ma v tej chvíli zaujímalo.
Bála som sa najmä toho, že by na mňa položila ruku.

Moje dieťa. Moje dieťa. Slzy sa mi natlačili do oči.
,,Nič také som môjmu Omarovi..."

Už, už by som od nej dostala políčok, len jej Omar pevne schytil ruku. Prišiel na čas.

,,Matka! Čo to robíte? Znížili ste sa k tým najostatnejšim činnostiam. Matka, kde sa to vo vás berie? Je to moja žena! Matka vášho vnuka." Zhrozene jej pridržal lakeť vo vzduchu a potom pozvoľna pustil.

,,Omar pobláznila ti hlavu! Nič som neurobila! Ako jej môžeš veriť, zajatkyni, otrokyni." Očila sa na neho. Hnev jej prepaľoval pohlaď, keď na mňa miestami zazerala.

,,Matka, Nazirah je moja žena..." Omar ukázal rukou na mňa.
,,Ktorá žila s tvojim bratom!" Sarkazmus sa skrýval za touto vetou. Avšak pravda to nebola.

,,Nestalo sa to ani raz..." ozvala som sa strateným pohľadom na tvári.

,,Váš palác, Sureyin palác, bude miesto, kde strávite zvyšok svojho života. Neprajem si, aby v tomto paláci, v ktorom žije môj syn a kde sa narodí ďalší potomok nášho rodu, ktorý je ešte len v lone mojej ženy, bol v nebezpečenstve. Matka, chceli ste otráviť moje dieťa, svojho vlastného vnuka, nielen Nazirah."

Kráľovná zmrštila obočie. Prekvapenie nedokázala skryť.
,,Syn môj, hovorím ti, že som to nebola ja. Tá slúžka..."
,,Tú slúžku si prijala do služieb ty sama!" Obvinil ju so zaťatou sánkou.
,,Nikdy by som neublížila človeku, nášmu potomkovi!"
,,Matka, vy tomu nerozumiete! Aj keby nešlo o našeho potomka. Pozrite sa! Nazirah leží na zemi, chceli ste  ju udrieť, i keď ste vedela, že je to moja žena a matka vášho vnuka, ktorého ste uniesla. Matka, vy nerozumiete, že ste stratila všetku vľúdnosť?! Že sa vytratila všetka vaša  láskavosť, dobrota." Kýval hlavou. Oči prezrádzali každému v komnate, že je zo svojej matky naozaj sklamaný.

,,Bola som kráľovnou, mala som povinnosti..."
,,Matka, pokiaľ sa nepreukáže vaša nevina, budete vo svojom paláci. Je to moje posledné slovo." Nedal je možnosť ďalej rozprávať.

Rida mi pomohla vstať zo zeme. Oprášila som si šaty. Sureya, matka môjho princa, okolo mňa prešla a neodpustila si ani poslednú poznámku.
,,Ak si myslíš, že som ťa chcela takto okato odstrániť, si na veľkom omyle. Áno, je pravda, nikdy si mi nebola po chuti, avšak odkedy si sa stala matkou môjho vnuka, rozhodla som sa, že ťa jednoducho budem trpieť."
Svojou úprimnosťou mi nahnala strach, uvedomiť si, že môže byť aj iná možnosť, nebolo nič príjemné. Vŕtalo mi to v hlave. 

Odišla z paláca  aj zo svojimi slúžkami na Omarov príkaz. Avšak, napriek tomu, že  sa k nej Omar správal dosť chladne a neústupčivo, bolo vidieť, že ho to  veľmi zasiahlo.

Keď jeho matka odchádzala, on stál na terase a díval sa na ňu. Zronený duchom bol. Avšak rozhodnutie nechcel zmeniť. Ťažkosť v srdci mal.  No jeho spravodlivosť sa stala väčšou. Dokázal potlačiť svoje pocity.

,,Omar," vyslovila som mäkko.
,,Lekárka ťa prezrela?"
,,Prezrela Omar. Naše dieťa je v poriadku. Cítim sa dobre."
,,To som rád." Dlaňou mi prešiel po bruchu a svoje pery priložil k môjmu telu.
,,Ako sa cítiš princ môj?"

Vzal ma za ruky a voviedol dovnútra našej komnaty.
Náš malý chlapček spokojne spinkal v kolíske. Dívali sme sa na neho obaja a ja som čakala, že mi Omar odpovie, ale nestalo sa.
Objala som ho silno.
,,Milujem ťa Omar. No viem, že ti na tvojej matke aj tak  záleží. Nezazlievam ti to."
,,Nazirah, prosím. Nechajme moju matku. Ona si to jednoducho zaslúžila. To je všetko."
,,Trpíš."
,,Trpel by som viac, ak by sa ti niečo stalo! Čo by som bez teba robil? Povedz?"
Vošla som mu prstami do jeho tmavých hustých vlasov.
,,Moja láska, môj milovaný a zbožňovaný." Pevne sme sa objali a sľúbili si večnú lásku.
***

***
Hlasujte a Komentujte ak sa vám časť páčila ❤️