Arabská zajatkyňa

7. Časť.

                                  ***

Po týchto slovách Abdul odišiel z mojej komnaty.
Od Isabell som sa dozvedela, že kráľovná plánuje pripraviť pre princa dalšiu konkubínu, lebo je ich teraz len deväť.
No ďalej vyjadrila nespokojnosť s tým, že tie, ktoré boli s princom, ešte stále nemajú vlastné komnaty tak, ako ja a naďalej sa musia deliť s inými ženami o trochu miesta.
Mlčala som. Nikdy som jej nepovedala o tom, čo si myslím, čo viem a čo plánujem.

V deň záhradnej slávnosti počasie prialo. Bol nádherný slnečný deň. Uprostred záhrady na sviežej zelenej tráve, okolo ktorej sa pýšili krásne kvety všelijakých farieb, rôznych paliem, či krikov, boli rozložené veľké vankúše. Malé stolíky s ovocím, koláčikmi, rôznými inými dobrotami.  A samozrejme, nemohli chýbať tieniace baldachýny.
Celou záhradou znela arabská pomalá hudba.
Keď prestala, začal prednes básnikov. Ženy ležali na vankúšoch pri kráľovnej. Všetky boli odeté pestrofarebne. Jedna mala ružové šaty, druhá modré, tretia tyrkysové, štvrtá purpurové. Boli nádherne upravené. Všetko som to sledovala z okna.

Otočila som sa...
Abdul po mňa prišiel.
Vošiel do dverí a už by sa ma chystal na niečo opýtať.
No uvidel, že som oblečená do nádherných fialových šiat. Dovtípil sa, že na záhradnú slávnosť dôjdem aj ja.
,,Rozhodla si sa správne Nazirah!" Zasmial sa na mňa a rukou mi ukázal na dvere.
,,Je čas!"

Básnik dohovoril a všetci mu zatlieskali. No, keď si ma všimli, z diaľky bol počuť šum ich hlasov.
Podišla som ku princovi a poklonila som sa mu. Mierne podvihla hlavu a letmým pohľadom zas zahliadla jeho krásne tmavé oči.
,,Dovoľte mi princ náš, aby sa k vám pridala aj Nazirah," riekol Abdul.

Usmiala som sa na princa.
Nečakala som to, on vstal a vystrel ku mne ruku.
Srdce mi podskakovalo radosťou.
Zasmial sa na mňa a pozval ma k sebe. Kázal sluhom, aby mi priniesli veľký vankúš a tienidlo.
Sadla som si vedľa princa.
S mierne sklonenou hlavou som mu poďakovala za jeho gesto.
Potom prikázal sluhom, aby priniesli moje obľúbené ovocie.
,,Som veľmi rád, že si sa rozhodla opustiť kuchyňu Nazirah!" riekol mi princ Omar.
,,Nerozhodla som sa takto, stále môžem chodiť pomáhať do kuchyne, ak si to prajete princ."
Naklonil ku mne hlavu: ,,To znamená, že ešte stále nemieniš byť mojou konkubínou?"
,,Princ moj. Z vašich kníh som sa dozvedela, ako sa medzi sebou správali ženy, ktoré boli konkubínami vašich predkov. Rivalita a zápasenie počas celého ich života. Čítala som, ako používali medzi sebou nečisté metódy. Jedy na svoje sokyne, vraždy, či ďalšie úmyselne ublíženia na zdraví."
,,Bojíš sa o svoj život, preto sa nechceš stať mojou konkubinou?" Vzal si do ruky bobuľku hrozna a ukázal rukou sluhovi, aby prišiel další básnik.
,,Ako pomocníčka kuchárky sa nemusím báť o svoj život."
Vtedy sa princ nahlas zasmial, a tým pritiahol pozornosť všetkých žien, dokonca aj svojej matky.
Cítila som sa trápne. No po chvíli som sa započúvala do prednesu básnika.
Hovoril o láske...

,,Princ, možno, že si nepamätáte, minule som vám hovorila, že verím na lásku. Verím na hlboký cit, ktorý pramení zo srdca. Presne o takom cite prednáša aj ten básnik," ozvala som sa k princovi, ktorý sa uprene zadíval na básnika a započúval do toho prednesu.
,,Pamätám," odvetil jednoducho.

Po chvíli vstal a podišiel k Abdulovi, ktorý mi povedal, že mám robiť princovi spoločnosť pri prechádzke po záhrade. No mám si zakryť hlavu svojou šatkou.
Urobila som to a pripojila sa k princovi.

,,Takže, ty veríš na lásku Nazirah? Povedz mi, zažila si ju už niekedy vo svojom živote?"

Zastali sme pri fontáne. Dotkla som sa vody a vzala do rúk fialový kvietok , ktorý v nej ležal.

,,Princ, ja som ešte nikdy vo svojom živote nemala...Ja som ešte neskúsená."

,,Nepýtal som sa na to, či si panna. Ak by si nebola, moja matka by ťa nezaradila medzi konkubíny."
,,Ja vám hneď vysvetlím, prečo tak odpovedám. Ak sa odovzdám nejakému mužovi, bude to určite len z lásky a z celého srdca."
Pozerali sme sa obaja na fialový kvietok.
Dotkol sa mi rukou mojej brady a nadvihol mi ju. Priblížil sa tvarou ku mne a nežne ma zas pobozkal, zas som sa zachvela. Do líc mi vošiel červený rumenec a srdce sa mi rozbúchalo, ako nejaký dupot stáda divých koní.

,,Princ, ja..."

Pozrela som sa mu do očí a zatúžila sa dotknúť jeho opálenej tváre. Preto som sa ho dotkla.

Bruškami prstov som prešla po jeho brade, v tom mi zachytil ruku a pobozkal mi ju.
Uprene sme sa na seba dívali a usmievali. Cítila som sa nesmierne šťastná.
Po prechádzke a dlhom rozhovore o arabských knižkách, sme sa spolu vrátili na miesto, kde básnici prednášali svoje prejavy.

,,V mene princa si každá z konkubín môže vybrať taký šperk, ktorý bude vyjadrovať ju samu," vyhlásil Abdul a povzbudil nás, aby sme prešli k pokladniciam, ktoré prinášali sluhovia, kde bolo množstvo všelijakých drahých kameňov. Rôzne náramky, prstene, náušnice a náhrdelníky.
Každá z konkubín natešene vstala a hlasno vyjadrila úžas nad tým, čo videla. Dotýkali sa všetkého, brali do ruky to, čo ich oči priťahovalo, a keď videli väčší a ešte cennejší šperk, tak to menili.

,,Ty si nejdeš vybrať?" posmelil ma sám princ.

Podišla som teda k tým pokladniciam. Prezerala si ich a hovorila som si: ,,Šperk, ktorý by vyjadroval mňa samú, ktorý sa podoba mne, ktorý hovorí, kto som? Toto myslel princ?"
Všetky šperky boli krásne. No ani jeden z nich mi nepadol do oka. Lebo sa nepodobal mne. Od tej prvej pokladnice som prešla k ďalšej a k ďalšej.
Stále nič.
Pozrela som sa na princa, teda snažila s mierne sklonenou hlavou. Možno, že to bol len môj pocit, ale cítila som jeho pohľad na sebe. Všímal si, čo robím.
Vrátila svoj pohľad na šperky. Zazrela som  krásny prsteň s modrastým kameňom, nazývaným zafír. Vzala si ho do rúk, prezrela som si ho dopodrobna a rozhodla sa preň. Predstúpila pre princa a spýtala sa ho, či ho budem smieť nosiť s jeho dovolením.
Pozrel sa na ten malý prsteň a potom do mojích očí. Usmial sa na mňa. Potom vstal a poprechádzal sa aj medzi konkubíny. Všímal si ich šperky. Po krátkom čase podišiel k Abdulovi.
Hovoril mu niečo, keď dopovedal, išiel si opäť sadnúť na svoje miesto. Abdul predišiel pred nás a oznámil: ,,Princ Omar II. nám s radosťou oznamuje, že jeho favoritkou je od dnešného dňa Narizah."

Pootvorila som od nemého úžasu ústa.

,,V najbližšej budúcnosti, sa táto favorizovaná žena princa Omara, Nazirah, stane jeho manželkou."

Všetky ženy zhíkli od údivu. U mňa nastalo také veľké prekvapenie, že som sa musela napiť vody.
Kráľovná ku mne podišla a nastavila chladný a drsný pohľad.
,,Môj syn svoje rozhodnutie zmení, keď sa dozvie, že Tuba mu porodí syna," zahlásila so skrývaným hnevom vo svojom hlase.
,,To mi chcete povedať, že je tehotná?"
,,Bude!" zavrčala na mňa.

Vedela som, že s princom pred pár dňami strávila noc. Bolo mi to veľmi ľúto. No nič by som s tým už nemohla urobiť.
Abdul ku mne podišiel a riekol: ,,Presne na túto úlohu si ako stvorená, narodila si sa preto, aby si sa stala ženou arabského princa!"
                                  ***

Ahojjjj, Ahojjj!
Nazirah a ženou arabského princa?!!
Čo poviete na tuto predstavu?
Mne sa zapáčila. No či sa aj stane jeho ženou, sledujte ďalej!
Vaša Viktória!

Hlasujte a Komentujte?❤️