Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
*** Ležala som bezvládne na nejakej posteli, na úplne cudzom mieste, ktoré som vôbec nespoznávala. Náhle precitnutie spôsobilo hlučný buchot môjho srdca, ten som si dokázala vypočuť napriek mojej neschopnosti vidieť zreteľne. V rozmazanom tmavom obraze predo mnou, stáli dvaja muži v jasne modrých námorných uniformách a zhovárali sa. Začula som iba: ,,...blúzni tri dni."
,,Kde som to a kto...?" Chcela som zo seba vydať súvislú a zrozumiteľnú vetu, no v mojej hlave dunelo, ako po nejakej bitke. Líca mi horeli, na hrudi ma pálilo, zmohla ma triaška. Obaja sa otočili, možno ma začuli. ,,Pomôžte jej doktor," ozval sa jeden z nich a pozeral sa po mojej strane, až vtedy som si všimla hneď vedľa mňa tretieho muža s okuliarmi na očiach a s veľkou sivou dlhou bradou.
Postarší chlap, v čiernom obleku sa nado mnou ohol a najprv mi skontroloval oči a potom sa ma opýtal na moje meno: ,,Viete mi povedať kto ste?"
,,Som," pretrela som si viečka, ,,som Nazirah." Nadvihla som o kúsok vyššie svoju hlavu zo záhlavku a opäť ju naň zložila. ,,Nevládzem," šepla som. ,,Tomu úplne rozumiem madam. Našli sme vás na malej loďke plávať v robúrenom mori." ,,Na loďke?" Náhle som si priložila dlane k spánkom. ,,Bože..." zaplakala som, kým mi doktor podal akúsi tekutinu. ,,Vypite ju prosím, pomôže vám na vaše horúčky. Je to liek." Pootvorila som ústa, vypila trpkú hnedastú medicínu a potom som si opýtala aj vodu, lebo som mala v ústach nesmierné sucho, priam ani jedna jediná kvapka sliny sa mi v nich nevytvárala. ,,Napite sa," riekol doktor zas a pomohol mi podržať pohár pri ústach dokladajúc, ,,odpočívajte, všetko bude dobre." ,,Môj manžel, môj kamarát..." hlesla som. ,,Kto je váš manžel?" spýtal sa ma zvedavo a mňa vtedy zaplavil plač, bola som so silami na na dne. Rozpamätala som sa zrazu na všetko. Útržky scén, ktoré sa odohrali, mi prechádzali pred očami, prelínali sa jedna cez druhú. ,,Ach, nieee!" rozkričala som sa a vošla si prstami do vlasov, v ktorých som zacítila môj vlastný pot, ako mi ich doslova zmáčal.
Môj Omar. Môj Omar...
On sa stratil v hlbine mora. To ho pohltilo, bolo hladné. On mu zachutil a ja čo?! Mňa vypľulo a jeho nie. Prečo?! On bol tým, kto ma zachránil a seba nedokázal!
Nemohla som zniesť tú preohromnú bolesť: ,,Pane, ja chcem umrieť. Nechcem už žiť! Zabite ma a pošlite ma na onen svet!"
Privrela som oči a nechala slzy voľne padať.
,,Pomožte jej doktor." Opäť sa ozval ten pôvodný hlas, ale ja som nechcela, aby to urobili. Bola som potopená do beznádeje a smútku a žiaľu. Lekár mi však podal další liek, vraj proti bolesti a na upokojenie. Po malej chvíli ma moje telo vzalo do hlbokého spánku, no keď som sa zobudila, bolesť tá sa zobudila so mnou. Nepochovali ju žiadne lieky, ani žiaden spánok. Nezmizla nijakým zázračným spôsobom, požitie lieku, namazanie mastičky, nič, naozaj nič mi nepomáhalo. Vnútorne som opäť zomrela. Takto som prežívala dňom za dňom a noc za nocou, až kým som sa nedostala do plných fyzických síl a až kým som sa nedostala z tej postele, ktorá si vypočula môj nárek, ktorá videla moj plač a smútok, celý môj príbeh.
