Arabská zajatkyňa

40. Časť

Rozlúčili sme sa s s ruskou zemou a s nami sa s ňou rozlúčil aj mladý Juri. Natešene sme sa vydali na cestu domov plnú očakávania. Pre neho sa začínal nový život a pre mňa a Omara, to bola dychtivá nedočkavosť na stretnutie sa s našími deťmi.

Ozaj mal Omarov hlavný vojak pravdu. Cesta k prístavu sa nám ukázala ako nesmierne náročná. Museli sme zastaviť niekoľkokrát, lebo by inak vojaci zamrzli na kosť. Ešte cez noc, sme sa museli ubytovať v jednom malom hostinci.
Opäť sa môjmu princovi naskytol ďalší prekvapujúci pohľad. Hneď, ako sme vošli dovnútra, ochromil nás nevábivý zápach, priestory zívali prázdnotou, avšak pri zadymenej peci, sa krčila pravdepodobne majiteľka a prikladala do nej veľké drevené polená frflotajúc na všetky strany.
Všimla si našu spoločnosť, preto si utrela začmudené ruky do zástery a prehadzovala očami z osoby na osobu.

Náš vojak sa ujal slova a zariadil nám tak za pár zlatých mincí nocľah. Vtedy jej na tvári naskočil sílený falošný úsmev. Peniaze vzala a skryla do vrecka na zástere.
Síce sme obaja s Omarom už tušili, čo nás na poschodí neminie, no čakali sme aspoň čisté periny. Skutočnosť však bola iná, ale v takomto počasí sa nedalo robiť nič, pretože za múrami jej majetku zúrila poriadna snehová búrka.

,,No čo už Nazirah," povzdychol si Omar, keď pootvoril drevené vŕzgajúce dvierka do izby, kde sme mali prespať, ,,budeme sa musieť uskromniť aj s týmto." Napriek tomu tej žene poďakoval a dal jej dokonca pár zlatiek naviac.

Krčma mala na poschodí skromne zariadené izby, v ktorých sa nachádzali iba drevené postele a malé stoličky. Jedna sa našla aj v tej našej a zistili sme, že slúžila nielen na sedenie, krčmárka na ňu ešte pred jej odchodom položila dve sviečky a jednu z nich zapálila. ,,Tieto vám vystačia," riekla.

Prikývli sme jej a kým ona stačila odísť, ja som sa pred svojím mužom zahanbila.

„Viem, že si zvyknutý na prepych, na čisté obliečky a nadýchané periny, avšak Omar, aj taký je život."

„Drahá moja, áno, ale iba tu v okolitých krajinách, lebo aj tá najchudobnejšia rodina v mojej rodnej Arábii, od čias môjho otca, nežije takto," poznamenal a hľadel okolo seba a pritom si pridržiaval svoj hrubý kožušinový kabát, ,,jediná dobrá vec je tento kozub a drevo, na ktorom tá žena nešetrila."

Prišlo mi to ľúto, lebo som bola na vine.
„Láska moja jediná, hneváš sa na mňa?"

„Slnko moje, prečo by som mal?" Kývol hlavou z jednej strany na druhú, pričom pozvoľna pristúpil ku kozubu, vzal do rúk polená a prikladal ich do ohňa.

,,Vieš Omar, mohol si teraz ležať na čistých perinách, ktoré ti poskytoval Alexander a pozri sa, kde sa nachádzaš? V tmavej pochmúrnej izbe, v ktorej aj sviečka za chvíľku zhasne."

Namiesto odpovede sa rozosmial. Vystrel ku mne ruku a ja som pochopila, že chce, aby som k nemu prikročila.
Keď som to urobila, objal ma a pritúlil k sebe. ,,Je ti už teplejšie?"
,,Je," pošepkala som mu do ucha a pritúlila sa bližšie, ,,aj keby mi bola zima, ty si mojím teplom, vtedy by som ju ani necítila!"
,,Neklam," šepotal mi do ucha a hryzkal ma jemne na líci, čím vo mne vytváral poznaný pokoj.
,,Neklamem."
,,Dobre teda, vyskúšam si ťa," zasmial sa záhadne popod nos.
„Ako?" nadvihla som vysoko obočie a sliedila po jeho láskavej tvári.
Čo má za lubom. Pery sa mi skrutili do vrchu...