Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Juri vyzeral, ako nejaké vystrašené mláďatko, ktoré sa díva na svoju matku, topiacu sa vo svojich vlastných problémoch. Skúša to na ňu všelijako, len nie a nie jej pomôcť.
„Neplač," pošepkal zas, na čo som nereagovala, chcelo sa mi plakať, doslova vyplakať dušu, som vtedy potrebovala. ,,Vždy, keď ťa vidím, vždy si smutná. Ale hovorím ti nebuď." ,,Ach, Juri. Ty to nechápeš..." ,,Veronica, vieš ja som všetko počul, ale poviem ti jednu vec, neprezradil som nič. To mu vojaci priniesli správu, najprv o tebe, potom i o nás, že sme všetci traja, aj so Salvatorem stroskotali, že stále nie je o Omarovi ani chýru, ani slychu." „Takže si mu naozaj nič neprezradil Juri? „Nie, akoby som mohol?! Nikdy nič, čo by vládcovi uškodilo, ale napriek tomu ho vzali a hodili do väzenia. Ten voz, kde sa on nachádzal, išiel napred," ukazoval rukou do diaľky, ,,ešte skôr, než tie naše. Viem dobre, ak by som prezradil jeho pravé meno, bolo by s ním koniec." „A teraz snáď nebude?" ,,Nie, myslím, že asi nie, veď nepoznajú jeho pravú totožnosť. Či?" Nadvihla som ramená, vnímajúc jeho slová a snažila som sa nabrať odhodlanie, získať aspoň trocha z toho, čo on mal.
,,No tak, hlavu hore! Možno, že ti pomôže tvoja sestra!"
Usmiala som sa a prikývla.
Jeho povzbudivý hlas a dobrosrdečný úsmev ma pohladil priamo po mojom krvácajúcom srdci.
„Verím, že má šancu. Posledná zomiera iba nadej, Veronica."
Vzala som ho teda na svojho koňa a rýchlo odcválala za mojou sestrou. Vtedy mi uhýbali nielen ľudia, ale dokonca zvieratá a nielen tie, aj stromy a aj kríky. Nemohla som strácať čas, preto môj Šíp sa stal ozaj šípom, natiahnutý a pustený, aby došiel do cieľa najrýchlejšie, ako sa len dalo. Možno mi moja sestra pomôže. Vravela som si. Možno mi ona bude tou poslednou nádejou. Ona, kto nikto iný?! Pravdu má Juri. Ale nie možno, určite!
Prepravila som sa na miesto, kam som si priala a kde som žila. Sestrin dom, tak veľký a majestátny, že by sa kľukne mohol nazývať zámkom. Úžas vzbudzujúci. Už som stála pred nim, už som si podávala ruky so svojou nádejou. Už, hneď a zaraz. Až som na koňa v jednom okamihu zvolala: ,,Stojjj!" Poslušne ma poslúchol a zastal.
„Juri vezmi opraty a postaraj sa o neho a daj sa mu napiť," nadelila som chlapcovi. Hladiac na vysoké mohutné hnede drevené dvere, orámované čiernymi kovovými pásmi, som zoskočila a za mnou to isté urobil aj môj mladý spoločník.
Kým on nestihol ani pritakať, ja som bezhlavo bežala do domu, aby som sa dozvedela, kam odniesli môjho Omara. Schodov v tej chvíli bolo asi tisíc. Úzkostlivé vzlyky a pokusy o plnohodnotné nádychy, sprevádzali moje rázne sa posúvajúce nohy k jej izbe, k izbe mojej nádeje. Vtedy tam, pred ňou, som musela zastať a poriadne nalapať vzduch do pľúc. Srdce bubnovalo, hruď sa rýchlo nadvihovala a klesala a ruky a nohy triasli. Vošla som a nečakala na nič, hneď som otvorila ústa, nedalo sa inak, iba vypustiť všetok môj bôľ a ľak naraz. Či mi rozumela? Neviem. Spočiatku sa tvárila dosť zmätene, ba vystrašene.
