Arabská zajatkyňa

3.časť.

Dni plynuli. Stále viac a viac som si uvedomovala, že sa z tohto miesta len ťažko dostanem.
Ich zvyky, ich tradície, všetky mi boli cudzie.
Dokonca jedlo a oblečenie mali úplne iné, než v Španielsku.
Každé z dievčat bolo sýtené najlepším a aj najvyberanejším jedlom, len aby vyzeralo dobre. Ja som milovala všetko ich ovocie. Aj keď niektoré potraviny dovážali, mali sme ich na stole aj my, konkubíny.
Nedovolili nám len jedno. Piť víno.
Mali sme zakázané vyjsť von z paláca. Mohli sme sa pohybovať len po záhrade a po časti, ktorej bola vybudovaná pre konkubíny.
Nikdy by som si nepomyslela, že z jednej spoločnej miestnosti, kde sme všetky naraz spali, nás presunú do krásnych komnát. I keď sme tie komnaty zdieľali v pätici, bolo v nej ohromne veľa miesta pre všetky. Ja som vyrastala v oveľa menšom domčeku, ktorý chátral a mal diery v streche.
No napriek tomu, ak by som si mohla vybrať, vrátim sa domov. Za svojimi sestrami.

Obliekali sme sa stále do sivých šiat a na hlavách sme museli mat šatky, ovinuté okolo vlasov, ale keď sme sa učili tancovať ich brušné tance, tak sme na seba obliekali krásne dvojdielne šatstvo, ktoré viac odhaľovalo, ako zahaľovalo.
Nevedela som spievať a ani hrať na hudobný nástroj, preto som sa hodila len na tanec.
Učili nás všelijaké rôzne pohyby. Bosé sme sa mali krútiť, predkláňať a vlniť rukami. Pohybovať panvami a zadnou časťou tela.
Rida mi povedala, aby som tancovala tak, akoby som vábila nejakého chlapa.
,,No ja som ešte nijakého chlapa nevábila," tíško som jej odvetila.
,,Ale robíš to zatiaľ najlepšie zo všetkých!" usmiala sa na mňa.

Bolo to prvýkrát, čo tá stará, ale za to prísna a múdra žena urobila.

Pochopila som, že ak nechcem skončiť v posteli nejakého sluhu, či vojaka, mám sa snažiť, aby som sa zapáčila princovi.
Ak si ma vyberie, môžem byť uprednostňovaná.

,,Čo si môžeš viac priať?" Prezrel si ma celú Abdul, lebo si nás neustále pozoroval pri všetkých činnostiach, ktoré sme s dievčatami robili, no ku mne bol obzvlášť dobrý.
Dovolil mi, aby som vo voľnej chvíle čítala knihy nielen po arabsky ale aj po španielsky. Keď zistil, že viem čítať, veľmi sa začudoval. V jeho zemi bolo ženám zakázané čítať knihy alebo robiť mnoho iných vecí, ktoré sa v Španielsku považovali za normálne.
Okrem toho, že som sa učila po Arabsky, som potajme mohla čítať aj zaujímavé knihy z ich histórie.
Tešila som sa jeho priazni, lebo mi to dobre išlo. Stále mi dával rady a hovoril mi, ako sa mám správať, preto som si ho veľmi obľúbila.

Kráľovná v jeden deň dala príkaz,
aby sme jej predviedli, čo sme sa naučili. Ja som jej mala predviesť tanec.
Bola som odetá do krásneho modrého kostýmu, ušitého z ľahučkej látky, ľahšej než pierko. Rida mi kázala, aby som si rozpustila vlasy, vraj pri tomto tanci sa to takto má.
Nalíčili ma a upravili po svojom, preto som sa nelíšila od Arabiek len svojimi modrými očami a dlhými tmavými vlasmi, ktoré som mala skoro po stehná. Síce nie farbou, ale dĺžkou sa rôznili určite.
Začala hrať hudba a ja som predviedla tanec, ktorý som si veľmi obľúbila. Okrem mňa sa v ku mne v tanci pripojili aj dalších deväť dievčat.
Všetky sa veľmi snažili, najmä Arabky.
Kráľovná sa len zatvárila odmerane a na konci povedala, že to ujde.
No po jednej arabskej žene, ktorá tancovala, hodila okom.
Ľahko sme pochopili, že to bude jej favoritka. Volala sa Tuba. Bola krásna, vysoká, s dlhými čiernymi vlasmi až po pás, veľkými čiernymi očami a výrazne ženskou postavou. Vedela dokonale tancovať a spievať. Kráľovná ku nej podišla a dala jej zlatý náramok. Ona sa jej hodila k nohám a pobozkala jej ich.
Na to sa kráľovná len usmiala a odkráčala preč do svojej komnaty.
Takéto situácie sa stavali čoraz častejšie. Kráľovná ich obdarúvala zlatom a drahými kameňmi.
Medzi dievčatami preto nastávala rivalita. Každá chcela byť ocenená a obdarovaná kráľovnou.
Jedine ja a Isabell nie. Videla som v tom jedine predsudky, lebo sme neboli z ich krajiny.
No Isabell túžila taktiež po zlate. Ja som zas v tom videla manipuláciu a kontrolovanie. Kráľovná nebola príjemným človekom. Nemala som ju preto rada.
Ako tak som si vedela obľúbiť Ridu a samozrejme Abdula.
Poslúchala som vždy len ich, vedela som, že to so mnou myslia naozaj dobre.

Čas ubiehal a my sme robili stále to isté. Učili sa a potom oddychovali. Bolo nádherné počasie, preto sme mohli lietať po záhrade.
Na zemi nám rozprestreli vankúše a my sme mohli vylihovať.

Kochala som sa kvetmi v rôznej farbe a záhonmi všelijakých malých bobúľ, ktoré som si pri prechádzke trhala.
Zrazu bol počuť hlasný zvuk trúbiek.
Sluhovia oznámili, že sa princ vracia z vojny.
Z diaľky som si všimla kráľovnú, ako poďakovala svojmu bohu, že sa jej už vrátil.
So svojimi slúžkami išla napred svojmu synovi.
Najprv do brány vošli muži na tmavých koňoch, potom biely kôň a za ním ďalšie, opäť dva tmavé. Muž z bieleho koňa zoskočil a podišiel ku kráľovne, ktorá sa s ním tuho objala a pobozkala ho na čelo.
Bol odetý celý v bielom. Keďže stál zo zadu, nevšimla som si jeho tvár.
Postavou vyzeral veľmi zdatne, mužne a veľmi majestátne...

,,Nazirah, práve sa obzeráš po našom princovi, Omarovi II., ktorý sa vrátil z vojny."
Podskočila som, keď som sa na neho, na princa dívala spoza kríka.
Otočila som sa a vidím Abdula.
,,Pane, naľakali ste ma!"
,,Nazirah, to bol prvý a poslednýkrát, kedy si princa mohla sledovať! Ak by ťa niekto uzrel, že nemáš sklonenú hlavu, dostala by si trest bičom!"
Vtedy som sa pozrela do zeme.
,,Prečo? Veď, ak mám byť jeho konkubínou, nemala by som ho poznať? V našej krajine sa dvaja ľudia najprv poznajú!" zaštebotala som tenkým hláskom.
,,Nazirah, uvedom si, že nežiješ vo svojej krajine! Už viac nie si Veronicou, ale Nazirah! Prešlo už skoro pól roka a ty stále nezabúdaš?"
,,Povedzte mi Abdul, dá sa zabudnúť na svoju rodinu? Na miesto, kde som sa narodila? Veď, ty si z Egypta, ako som počula. Nechýba ti rodina?" spýtala som sa ho a pozrela do jeho čiernych očí. Na jeho čele sa mu objavili vrásky a v očiach smútok.
Keď som si to všimla, ospravedlnila som sa mu.
,,Nemám rodinu, moja rodina bola vyvraždená a ja som bol predaný presne tak, ako ty! Mal som ešte dvoch bratov, no neviem o nich nič."

,,Boli takisto predaní do otroctva, ako aj moje dve sestry?" vyhŕkla som.

Neodpovedal.

,,Ako dlho ste v tejto krajine?" pokračovala som ďalej vo vyzvedaní.
,,Už dvadsaťpäť rokov!" odvetil a potom sa dal na odchod.

Rida nás po chvíli všetky zhromaždila a dávala nové pokyny.
,,Od dnešného večera až do zajtrajška nebudete robiť nič.
Odpočívať, starať sa o seba. To je vaša úloha. Budete mať každá jedna voňavé kúpele, masáže a starostlivosť o vlasy a telo, aby ste princovi mohli spríjemniť zajtrajšiu noc!"

***•••***

Ahojte!
Všimla som si, že tie dve predošlé kapitoly dostali už svoje prvé hlasy a preto som fakt veľmi prešťastná a nechcem zabudnúť spomenúť tieto milé osobky, ktoré ma týmto veľmi podporili!
(kristinastrizz345, RickyUlman- moji skalní čitatelia ❤️)
No chcem poďakovať aj novým osôbkam a to
JankaAlexiov a ValériaLigacova-ďakujem vam za hlasy, ste medzi prvými, ktoré tento príbeh zaujal. Cením si to ❤️🥰😘